Pavol Szalai je analytik európskej politiky. Článok publikujeme v spolupráci s portálom Euractiv.
Demokratická transformácia sa v strednej a východnej Európe neskončila. A my budeme aj naďalej vzdelávať ľudí k slobodnému mysleniu, hovorí kanadský akademik a rektor Stredoeurópskej univerzity v Budapešti MICHAEL IGNATIEFF.
Od budúceho roku bude mať Stredoeurópska univerzita väčšinu svojich aktivít v Rakúsku. Za založením tejto univerzity však stála myšlienka pomôcť strednej Európe v demokratizácii. Dokážete pokračovať v tomto poslaní, aj keď budete vo Viedni?
Určite. Nemyslím si, že pridať jedno miesto znamená zrieknuť sa poslania. Naše poslanie je dnes viac, nie menej dôležité. Vyrovnávame sa s ilúziami, ktoré mali ľudia o transformácii v roku 1991. Mysleli sme si, že bude ľahká, je ťažká.
Transformácia sa neskončila. Poľsko nebude smerovať k autoritárstvu a populizmu navždy, Maďarsko nebude navždy konsolidovaným štátom jednej strany. Dejiny sa neskončili.
Treba si tiež uvedomiť, že máme študentov z 88 krajín. Už nie sme regionálnou, ale svetovou univerzitou.
Západné krajiny investovali veľa energie a peňazí do demokratickej transformácie v strednej a vo východnej Európe. Už ste povedali, že sme sa mýlili v očakávaniach. Nastali však omyly aj v činoch? Zlyhal západný svet v snahe transformovať tento región?
Západ má trhliny. Európu a Spojené štáty úzko spájala bezpečnostná spolupráca a spoločný záväzok k demokracii zoči-voči výzve komunistického totalitarizmu. Teraz sú ekonomickými rivalmi. Stále sú bezpečnostnými partnermi, ale to puto je slabé.
Michael Ignatieff je akademikom, novinárom a bývalým šéfom Liberálnej strany Kanady. Posledné tri roky bol rektorom Stredoeurópskej univerzity (CEU) v Budapešti. Pod tlakom maďarskej vlády presúva CEU tento rok väčšinu svojich aktivít do Viedne. (zdroj: SME/Tibor Somogyi)A Spojené štáty sa rozhodli, že už nemajú vôľu ani kapacity na systematické budovanie medzinárodného poriadku založeného na pravidlách. Preto neprestajne znižovali investície do bezpečnosti a transformácie v strednej a vo východnej Európe.
Vrcholom ich zapojenia bola Daytonská mierová dohoda (ktorá ukončila vojnu v Bosne v roku 1995 – pozn. red.) alebo intervencia v Kosove v roku 1999. Odvtedy sa Spojené štáty angažovali čoraz menej, pretože americký politický konsenzus podporujúci tento angažmán vyprchal.
Trump hovorí o nových amerických základniach v Poľsku.
To je pravda. Bezpečnostný záväzok ostáva, ale záväzok k demokracii sa oslabil. To je hanebné, oba záväzky idú ruka v ruke.
Zlyhala americká politika demokratizácie v tomto regióne?
Otázkou nie je, či uspela, alebo zlyhala. Spojené štáty sa jej vzdali. Pravda o akejkoľvek vonkajšej demokratizačnej politike je, že má svoje hranice. Ak Poľsko uskutočnilo demokratickú transformáciu, je to vďaka hrdinom hnutia Solidarita a poľskému vnútornému odboju. Prišla pomoc zvonku, ale hlavní aktéri boli vnútri.
Podobne to bolo v Českej republike a Maďarsku. Nikdy som neveril, že toto sa dá robiť zvonku. Dnes vidíme dva fenomény: Američania sa vzdávajú snáh o demokratizáciu a transformačné elity z roku 1989 starnú.
