Odpudzujúca surovosť, s ktorou bežní ľudia komentujú topiacich sa migrantov v Stredozemnom mori, sa vytráca.
Vytráca sa, keď podídeme bližšie k hranici, kde Schengen aj Únia na našom území končia. Kde hubári či poľovníci stretávajú skutočných utečencov.

Ktorí sa pokúšajú prejsť z Východu na Západ, v smere dvíhajúcej sa životnej úrovne, ako sme sa o to snažili aj my sami.
Niektorým podajú bagetu, iných nájdu ležať bez pohybu v lese.
Možno preto, že východná hranica je príliš ďaleko od Bratislavy, príbehy o „našich“ utečencoch sa málokedy dostanú do verejnej debaty.