Autorka je sociologička
Keď principál Radošinského divadla zvolal z tribúny na zaplnené námestie v novembri 1989, že lopatami môžeme aj hlušiť, vydýchla som si zo zadúšania romantizmom, lebo neverím v čudesá.
Otočila som s k chalanom z nášho štrajkového výboru (prvého v Československu): „A sme doma, stará mama!“
Mňa, na rozdiel od môjho priateľa Šimečku, nezaujímala morálna stránka veci, veď čo už s morálkou v dave. Akurát ma zaujalo, ktorý somár jemného principála poslal k mikrofónu.
Podstatný pre mňa bol prvý reálny signál obvyklej všeľudovej, ale bezpečnej krvilačnosti. Jej nástup netrval dlho.
Ani ja nie som výnimkou. V osemdesiatych rokoch som napísala pesničkový text o túžbe po neviditeľnom samopale. Pochopiteľne sa naň nenašiel spevák a navonok zmierlivý tatko disident povedal, že som nadobro zišla z rozumu.
„Ale ja po tom naozaj túžim,“ namietala som. „Veď to,“ povedal.
