Autorka je antropologička
Každú chvíľu narážam na rôzne populárne články a rozhovory o tom, akí presne majú byť otcovia a matky.
Všeobecnejšie populárne „prikázania“ sa venujú rodovým rolám a nakazujú, že matky majú byť nežné a otcovia pevní, konkrétnejšie sa venujú jemným detailom rodičovskej praxe a určujú, či majú dojčatá tráviť čas v kočíkoch, či šatkách, spať v samostatnej postieľke alebo s rodičmi, byť dojčené do roka alebo kým sa samy odstavia...
Populárny diskurz o detskom vývoji a psychológii nie je vždy založený na faktoch overených vedeckým poznaním (nie je náhoda, že regionálny guru populárnej náuky o rodičovstve Marek Herman otvorene hovorí, že jeho názory vychádzajú skôr z intuície než z vedeckých výskumov a praxe).
Radšej operuje s nejakou tajomnou ľudskou prirodzenosťou, ku ktorej sa máme všetci vrátiť, aby bolo všetko v poriadku, a ak sa, nedajbože, nebudeme držať svojich posvätných rolí, podpíše sa to na úbohých zraniteľných deťoch.
Sociálna antropológia človeka naučí spozornieť vždy, keď začuje slovo prirodzenosť – spoločnosti majú tendenciu naturalizovať svoju kultúru a považovať práve tú svoju prax za prirodzenú.
