Autor je politológ a arabista, spolupracuje s Ústavom orientalistiky SAV.
Demonštrácie a protesty nie sú v Iraku žiadnou nečakanou udalosťou. Irak je po roku 2003 vnútropoliticky pomerne nestabilná krajina, kde sa etnicko-ideologicko-náboženské deliace hranice tiahnu naprieč spoločnosťou (šiiti vs. sunniti, moslimovia vs. kresťania, Arabi vs. Kurdi).
Preto sa rôzne pochody, demonštrácie či protesty organizované tou či onou frakciou objavovali pravidelne.
Avšak protesty, ktoré v hlavnom meste Bagdad vypukli posledný septembrový utorok a ktoré sa rýchlo rozšírili do ďalších veľkých irackých miest, sa predsa len od tých predchádzajúcich v mnohom odlišujú.
Predovšetkým protesty sa začali spontánne, neorganizovane a prekvapili všetky politické špičky v krajine – koaličné aj opozičné. Odlišné je aj vekové zloženie protestujúcich. Väčšinu tvoria mladí ľudia, často čerství absolventi stredných škôl a univerzít.
Protesty v Iraku si vyžiadali viac ako sto mŕtvych a tisícky zranených Čítajte Arabská jar pokračuje?
Práve zloženie protestujúcich viedlo v prvých dňoch protestov mnohých novinárov z krajín Blízkeho východu ku konštatovaniu, že v Iraku vypukla akási forma arabskej jari.
Istá podobnosť s protestmi v Tunisku, Egypte či v Sýrii v roku 2011 tu naozaj existuje. Sú ňou najmä zlé životné podmienky mladých ľudí. Nezamestnanosť mladých je v Iraku viac ako dvojnásobná oproti priemernej nezamestnanosti v krajine.
Preto demonštranti žiadajú viac pracovných príležitostí, lepšie verejné služby a boj proti korupcii, ktorá je pre dnešný Irak typická. Na rozdiel od arabskej jari však nežiadajú zmenu režimu.
Iracká vláda a bezpečnosť zareagovala na protesty typicky „blízkovýchodne“. Vláda vyhlásila zákaz vychádzania a vypla internet, aby tak obmedzila koordináciu protestov. Tým však protestujúcich ľudí nahnevala ešte viac a ich počet v uliciach rástol.
