Pred, povedzme, desiatimi rokmi sa zdalo, že technológie budú nakoniec predsa len dávať zmysel a mediálny obsah unikne z područia televízií a bude slobodný.
Technologické firmy mali svoje služby často postavené buď na bežných štandardoch, alebo technologicky otvorené tak, že sa na nich dala bez problémov postaviť zmysluplná nadstavba.
V praxi ste mohli používať povedzme chat od Googlu a troch ďalších firiem. Bola dobrá šanca, že ste si všetky účty mohli zliať do jednej aplikácie, ktorá potom všetok obsah spojila.
Používateľ mal možnosť výberu, ale jednotlivé služby sa spolu dokázali buď priamo rozprávať, alebo sa aspoň aktívne nebránili tomu, aby žili vedľa seba.
Približne v rovnakom čase sa začalo rozbiehať digitálne doručovanie mediálneho obsahu. YouTube ukázal, že ľudia sú ochotní tráviť veľa času pri počítači a smartfóne sledovaním online videa. Netflix vytvoril prvý masovo príťažlivý obchodný model online predplatného, ktoré otvorilo celú mediálnu knižnicu za mesačné predplatné.
Chvíľu sa zdalo, že sa firme podarí pohltiť ak nie všetok tak aspoň väčšinu príťažlivého televízneho a filmového obsahu pod jednu strechu. Zákazníci mohli nakrátko uveriť, že budú žiť vo svete, kde budú technologické služby aj mediálny obsah prevažne na jednom mieste.
Nevydržalo to dlho.
Ohradené záhrady
Hovorí sa tomu ohradená záhrada a nie je to nová myšlienka. Firma sa pokúsi zákazníka uzavrieť do vlastného ekosystému služieb, kam nepustíte nič od konkurenčných firiem. Zákazník je v ňom spokojný, lebo záhrada je v princípe pekná a poskytuje všetko, čo potrebuje.
Firma je spokojná, lebo čím viac času v záhrade zákazník trávi, tým ťažšie sa mu nakoniec odchádza. Nevýhodou je, že časť ľudí podobné záhrady nemá rada a bude z nich utekať ku konkurencii. Buď z princípu, alebo proste preto, že potrebujú niečo, čo v záhrade firma nemá.
