Autor je politológ a publicista
Pád americkej zahraničnej politiky začal v Iraku ešte za Obamu. Američania sa sústredili na vojenské ciele – porážku Islamského štátu (IS), úplne ignorujúc politické ciele.
Napríklad, že masovú podporu IS na sunnitských územiach má na svedomí nimi inštalovaný systém vlády a ústava, ktorá umožnila bezohľadnú nadvládu šiítskej väčšiny.
A tak Američania vyzbrojili a podporovali „federálnu“ armádu, v mene porážky IS spolupracovali aj so šiitskými milíciami, ktoré pred pár rokmi bojovali proti nim.
Na porážke IS v Iraku mali významnú zásluhu aj jednotky irackých Kurdov. Tie po porážke radikálnych islamistov vojensky obsadili aj „sporné územia“ mimo Kurdistanu, kde žila kurdská menšina, napríklad ropný Kirkúk.
Podľa článku irackej ústavy totiž o ich štatúte mali rozhodnúť do roku 2007 miestne referendá. Iracká vláda však žiadne neuskutočnila. Irackí Kurdi následne v roku 2017 vyhlásili nezávislosť.
Namiesto toho aby Trumpova administratíva tlačila obe strany za stôl, pridala sa k téze o „zachovaní jednoty“ tohto umelého štátu. A len sa bezmocne prizerala, ako nimi dodané tanky „federálnej“ armády, na ktorých však viali šiitské sektárske zástavy, obsadzujú „sporné územia“ a vytlačujú Kurdov do hôr.
Celú operáciu v skutočnosti riadil generál Iránskych revolučných gárd (IRGC) Gásem Solejmání, jeden z najväčších amerických nepriateľov.
Výsledkom americkej politiky tak je Irak, ktorý sa pod šiitskou nadvládou zmenil na spojenca iránskej teokracie a kde nie je otázkou, či vypuknú ďalšie sunnitské a kurdské povstania, ale kedy.
