Autorka je režisérka
„Dve mŕtve deti vo vreci od cementu?“ zopakoval do telefónu. „Panebože. Rozumiem.“
Dívala som sa naňho, ako vážny a bledý berie pracovnú tašku a prišlo mi ťažko pri predstave toho, čo ide riešiť.
Moja babička vždy hovorila, že v živote ženy sú najzásadnejšie dve rozhodnutia: aké si zvolí povolanie a za koho sa vydá. Ja by som ešte dodala, že dôležité je aj to, aké povolanie si zvolil ten, koho si tá žena vezme, lebo to do značnej miery ovplyvní nielen ich témy pri spoločnom stole, ich priateľov a známych, ale aj to, ako často pri tom stole jej muž nebude. Manželky policajtov, horolezcov, hercov, pilotov, vojakov, šoférov alebo filmárov by mohli dlho rozprávať.
Môj muž je súdny lekár. A v okamihu, keď z domu odišiel, pretože ho zavolali k nálezu vreca od cementu s desivým obsahom, mi bolo jasné, že ho aspoň tri dni doma neuvidíme.
Prišiel však už o pár hodín. Nakoniec to totiž neboli dve mŕtve deti v papierovom vreci, ale dve deti, ktoré našli pohodené vrece a v ňom kosti. Ľudské. Deti napichli lebku na palicu a šli ju ukázať dospelým. Dospelí zavolali políciu a polícia súdneho lekára.
Súdny lekár sa sklonil nad podivný nález a povedal, že pozostatky majú zjavne už niekoľko sto rokov a zavolal antropologičku. Spolu preskúmali obsah vreca podrobnejšie a zhodli sa, že kosti patria útlej mladej žene. Mala zdravé zuby, na jednej strane zošúchané, pravdepodobne jedávala chlieb z múky, ktorú zomleli medzi kameňmi. Vo vreci bola ešte dobová sekerka a úlomky keramickej nádoby s jednoduchou ozdobnou linkou. Na mieste kostru datovali niekam do stredoveku a vzali ju na bližšie preskúmanie.
Nič zlé sa teda, chvalabohu, nestalo. Ale len na prvý pohľad.
Národné poklady zaliate betónom
Na pozostatky dievčiny som nemohla prestať myslieť. Ako sa dostali do vreca na cement? Prečo mala pri sebe sekerku? Ženy boli predsa obyčajne pochovávané s inými predmetmi.
