Autor je nezaradený poslanec parlamentu a bývalý minister kultúry
Dalo by sa očakávať, že po dlhom vládnutí jednej strany, ktorá čelí veľkým kauzám, škandálom aj spoločenskému tlaku, sa proti nej ľahko dokáže sformovať silná opozícia, ktorá bude dávať verejnosti presvedčivé signály o svojej pripravenosti a schopnosti poraziť koalíciu, prevziať moc a udržať si ju aj dlhšie obdobie.
Zdá sa, že na Slovensku to tak nie je. Zmena je síce vo vzduchu, no možno tam aj zostane.
Je hanbou, že napriek množstvu opozičných strán, starých aj nových, ktoré majú šancu dostať sa do budúceho parlamentu, aktuálna opozičná garnitúra ani v minulosti, ani dnes nedokázala spomedzi seba vygenerovať osobnosť, ktorá by sa dokázala stať výrazným a jednotiacim politickým lídrom. Tak ako sa ním v minulosti stal voči Mečiarovi Dzurinda alebo neskôr voči nemu zase Fico.
Každý za seba
Ako sa píše, je veľa povolaných, ale málo vyvolených. V súčasnej opozícii, namiesto obdobného politického talentu, vidíme len menších kohútov, ktorí síce zúrivo kľujú do koalície, no nemej zúrivo skáču aj do seba navzájom. A takto, každý na vlastné tričko, pripravujú pôdu na to, aby po voľbách opäť skončili v opozícii a možno aj definitívne na politickom smetisku.
