Autor je teológ a farár
Od detstva nerád sledujem utrpenie druhých, hoci by bolo len hrané. Keď som bol ešte malý, často som si pri násilných scénach zakrýval oči dekou a rukami si zakrýval uši.
S nemalou dávkou napätia som potom vždy len nakúkal, či už „je po všetkom“, alebo sa ešte chvíľu treba skrývať.
Verím, že by sa nás takých našlo viac. No časom som z toho vyrástol, proti násiliu vo filmoch a v seriáloch som odolný a tomu reálnemu sa väčšinou snažím zabrániť, ak som jeho svedkom.
To, čo sa dá považovať za prirodzenú reakciu vystrašeného dieťaťa, sa predsa nemôže stať štandardom pre dospelého.
O to desivejšie je sledovať, ako sa postupne dospelí ľudia vo vysokých politických funkciách detinsky schovávajú pod deku a tvária sa, že nevidia a nepočujú, čo sa deje na severovýchode Sýrie.
Niektorí z nich boli pritom len pred pár týždňami najbližšími spojencami Kurdov, ktorých teraz nechali napospas „železnej pästi“ tureckej armády.
Ak by sa pozerali na hraný film, mohli by sme sa nad tým všetci pousmiať. Lenže to, čo dnes vidia na svojich obrazovkách nielen najvyšší velitelia najsilnejších armád, politici najmocnejších krajín, ale spolu s nimi aspoň z časti aj my, je tvrdá realita.
