Pavol Demeš: Nežná revolúcia a panelákoví intelektuáli

Zrod Nežnej revolúcie sa pre mňa spája s bratislavským panelákovým bytom. Po návrate zo štúdií na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity som začal od roku 1980 pôsobiť ako biomedicínsky vedec a pedagóg na Univerzite Komenského.

Počas poslednej dekády komunistického režimu som organizoval v našom petržalskom byte zhruba raz mesačne diskusné večery, na ktoré som pozýval priateľov.

Formát našich bytových seminárov sa zakladal na starostlivom výbere hostí a kvalitného spíkra, ktorý uviedol vo svojej asi 30-minútovej prednáške tému, a potom sme voľne diskutovali.

Bol to náš „ostrov pozitívnej deviácie“, priestor, kde sa dalo kultivovane a slobodne hovoriť o filozofii, umení, vede, kultúre, vzdelávaní či histórii. V čase, keď mala štátostrana patent na rozum a pravdu.

V čase, keď mnohí výnimoční odborníci nemohli prednášať, písať a cestovať do zahraničia a nemohli sme sa dostať k literatúre publikovanej za železnou oponou.

Zrejme sa o nich vedelo

Je veľmi pravdepodobné, že o našich stretnutiach „sa vedelo“, no keďže sme sa programovo vyhýbali diskusiám o politike, nechali nás na pokoji. Neškodných intelektuálov z panelákov.

V roku 1989 sa však situácia vo východnom bloku pod vplyvom Gorbačovovej perestrojky začala radikálne meniť. Už aj z radov komunistov sa vynárali ľudia ochotní pripustiť, že ospevovaný režim nie je vrcholom dejín a že nemusí byť večný.

Veľkým povzbudením boli zmeny v susednom Poľsku a po protestoch v Nemeckej demokratickej republike a páde Berlínskeho múra bolo zrejmé, že ani v Československu sa režim nemôže dlhodobo udržať.

Prišiel čas porušiť dôležitú zásadu našich bytových stretnutí a novembrovú schôdzku sme venovali politike. Aby sme vystúpili z tieňa a hľadali spôsoby pre spoločensko-politickú zmenu.

Obývačka nebola dosť veľká

Keďže naša obývačka nebola dosť veľká a vo februári sa nám narodilo druhé dieťa, poprosil som začiatkom novembra pravidelnú účastníčku našich seminárov - politologičku Soňu Szomolányiovú, či by sme nemohli mať stretnutie, ktoré odmoderujem, u nich.

Zároveň sme spolu doladili i účastníkov debaty. Boli medzi nimi ľudia rôzneho backgroundu a vzťahu ku komunistickej strane a k jej ideológii. Vzniklo z toho napokon vzrušujúce stretnutie.

Cítili sme, že sme na prahu niečoho zásadného, aj keď sme ešte nevedeli, ako a kedy sa zmena režimu udeje a čo preto urobíme. Už sme sa nebáli úplne otvore pomenúvať dianie okolo nás i u nás doma.

Dospeli sme do bodu zlomu

Počas vzrušenej diskusie prišla medzi nás neskoro v noci Sonina dcéra a oznámila, že rozhlasová stanica Slobodná Európa práve ohlásila, že počas včerajšej pokojnej študentskej manifestácie na deň študentov 17. novembra v Prahe zabili policajti študenta (neskôr sa správa ukázala ako falošná).

Boli sme najprv zmrazení a zhrození a debata nabrala iný spád. Začali sme hovoriť o tom, čo by sme mali robiť, ako budeme protestovať proti brutalite režimu. Že na druhý deň pôjdeme na Námestie SNP položiť do výklenkov budov na protest sviečky a podobne.

Hoci sme boli dosť bezradní, vedeli sme, že ďalšie dni budú testovať naše odhodlanie a odvahu. Dospeli sme do bodu zlomu. No a potom sa spustil sled udalostí ako v zrýchlenom filme.

Na druhý deň 19. novembra sme sa viacerí stretli na veľkom spontánnom mítingu v Umeleckej besede, kde sa zrodilo hnutie Verejnosť proti násiliu. Vysokoškoláci vzápätí vyhlásili celoslovenský štrajk.

Začala sa fascinujúca nenásilná demontáž štyridsaťročného totalitného režimu, pri ktorej sme stáli i my - panelákoví intelektuáli. Ján Budaj sa stal prvým, Fedor Gál druhým predsedom VPN a Martin Bútora členom predsedníctva VPN. Ladislav Kováč sa stal ministrom školstva a pozval ma za svojho poradcu.

Soňa Szomolányi opisuje toto historické stretnutie v podkapitole svojej knihy Kľukatá cesta Slovenska k demokracii, ktorá vyšla v roku 1999. Uvádza v nej aj mená ďalších účastníkov nášho historického stretnutia dňa 18. novembra: Michal Áč, Zora Bútorová, Soňa Čechová, Vlado Čech, Ladislav Kováč, Sergej Michalič, Theodor Münz, Imrich Sklenka, Ján Szomolányi, Marián Timoracký a Imrich Vašečka.