Autor je politológ
Najnovší film Zuzany Piussi Ukradnutý štát, ktorého premiéra vyvolala mnohé polemiky, je spolu s jej staršími dokumentmi Od Fica do Fica a Krehká identita presnou výpoveďou o hlavných neduhoch našej spoločnosti a ich príčinách.
Výčitka, že filmárka zámerne vo svojich snímkach dáva veľký priestor pomerne marginálnym skupinám a tým deformuje pohľad diváka na zvolenú tému, ignoruje, že sú to často výpovede týchto marginálnych skupín, ktoré vedia najpresnejšie vyjadriť podstatu skúmaného fenoménu.
Absencia "naučeného" pohľadu na vec, čiže absencia autocenzúry a strachu z výsmechu, umožňuje Piussi zachytiť i výpovede, ktoré inak zvyčajne dlhý čas tlejú v "podhubí" verejného diskurzu, no ktoré si časom takmer vždy nájdu svoju cestu k širokým masám.
Asi všetky konšpiračné teórie sa začali ako teórie "smiešnych" skupín ľudí a svoj mobilizačný a politický potenciál ukázali až neskôr.
Vraj šíri konšpirácie
Absurdnejšie však vyznieva námietka, že zdokumentovaním rôznych myšlienkových konštrukcií a konšpiračných teórií, ktoré parazitujú na vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice, Piussi pomáha tieto konšpirácie šíriť ďalej.
Táto námietka je však asi taká, ako námietka, že predošlý film Krehká identita pomáha šíriť nacionalizmus. I tam totiž rozvíjajú svoje nacionalistické teórie rôzne marginálne postavy vrátane predstaviteľa divokého nacionalizmu zo začiatku 90. rokov Stanislava Pánisa.
