Autorka je lekárka a spisovateľka
Tak ľahko sa o tom píše. Že o posledných veciach sa nechceme rozprávať, pamiatku zosnulých zastierame Halloweenom, že nevieme venovať čas umierajúcim, že sme smrť a umieranie inštitucionalizovali a podobne.
Že každý si zaslúži umrieť doma, medzi svojimi, že keby príbuzní len trochu chceli, že veď na to netreba nijaké medicínske vzdelanie, vyprevadiť človeka, na to treba vzťah...
No všetko sú len pekné reči, kým na to človek nenazrie aj z druhej strany. Ako mi nedávno dala možnosť jedna pacientka. Pomedzi všeličo som sa dozvedela, ako doopatrovala pri dvoch malých deťoch svokru, že aj vydýchla pri nej naposledy.
V troch vetách zhrnula, aké to bolo strašné - že nebola na také pripravená, že bola sama a boli tam deti, ako jej trvalo rok, kým sa z toho dostala, kým jej prešli nočné mory –, dnes by sme povedali posttraumatická stresová porucha.
