Autor je teológ a spisovateľ
Od malička sme sa učili, že je dôležité mať úctu k štátu. Nie vždy k tým, ktorí ho práve vedú. Komunistický štát si žiadnu úctu nezasluhoval, rovnako ako od nás nikto nemohol žiadať, aby sme si vážili rozbitie Československa.
Boli sme príliš blízkymi účastníkmi udalostí na to, aby sme prehliadali Prokešov, Mečiarov, Rezešov a tisíce ich kumpánov z hordy, ktorá sa vrhla na majetok štátu, na to, aby sme si vystačili s radosťou "z vatry nezávislosti" a Svätoplukovej sochy.
Z tejto dvojkoľajnosti sa neskôr vyvinuli spoločenské poruchy. Jedna skupina hovorila, že žiadny štát nie je nikdy dobrý, a preto u nás mali chvíľu prevahu východoeurópski anarchokapitalisti v prvých na mieru šitých sakách.
Druhá časť, s hlbšou historickou tradíciou, naopak nebola ochotná pre myšlienku štátnosti povýšenú na absolútnu hodnotu vnímať žiadne pochybenia a svinstvá, ktoré sa v mene štátu diali.
Preto tu dodnes máme devínsku žúrku pohraničiarov, ktorí si raz za rok pripomínajú, ako statočne "chránili" hranicu, ktorej zvyšky ešte dnes vidieť v Devínskej Novej Vsi.
Preto tu máme názor, že počas vojny nebolo dôležité, ako neľudsky sa ich štát správal, pretože štát, v jednom aj v druhom ponímaní, má absolútnu pravdu, nemýli sa, a všetko, čo robí, je iba pre dobro ľudí.
Výsledkom takéto uvažovania o tom, čo je štát, o spôsobe, akým ho máme chápať dnes, v ére umelej inteligencie a plánovaných ľudských kolónií na Mars, je okrem mnohých vecí zarážajúci aj fakt, že kľúčová časť slovenskej spoločnosti prestala štát vnímať. Robila si kariéry a mala rodinné životy, občas sa rozčúlila ako teraz, keď čítajú a počúvajú Kočnerove štátnické memoáre, keď vidia Harabina alebo Mečiara pokúšajúcich sa o návrat.
Prišli sme o štát
A teda, prišli sme oň.
