Udalosť týždňa
Dohoda o brexite.
Na tvrdenie, že Británia vystúpi z EÚ priateľským a civilizovaným spôsobom, je pred ratifikáciami v európskych a predovšetkým v britskom parlamente ešte priskoro. Nádej, že brexit neprebehne v móde „tornádo Katrina“, však po referende v júni 2016 ešte nebola tak blízko realite.
Všetky zraky sa teraz otáčajú k Westminstru, keďže tam prebehne zrejme najkritickejšia z vojen o výstupovú zmluvu. Ktorá – to je autorský tip voľným okom – nebude zásadne odlišná od tej už trikrát odmietnutej, aj keď si Johnson v parlamente a neskôr v kampani k predčasným voľbám vykričí pľúca presviedčaním, že je to zmluva celkom iná než bola tá Mayovej.
Udalosť II
Sýrska invázia Turka.
Po týždni vajataní – až na visegrádskeho parťáka Maďarsko!!! – sa svet zjednocuje na odsúdení režimu v Ankare. Ešte desivejšia než vyháňanie Kurdov z územia, ktoré si morálne vybojovali tisíckami obetí vo vojne s IS, je výmena nájomníkov v sýrskych základniach USA.
Hneď po odchode amerických vojakov sa na ich miesto natlačili Rusi. Symbolickejší obraz Trumpovej politiky a jej biedy by nenamaľovali ani Da Vinci s Picassom dohromady. Koniec „amerického poriadku“, ktorý sedemdesiat rokov držal Blízky východ na reťazi, vyznie dramaticky hlavne pre Európu.
Darmo silnejú tragikomické výzvy, aby EÚ prevzala zodpovednosť za Kurdov a vôbec sýrsky vývoj. Nemáme to najdôležitejšie, ozbrojenú silu spôsobilú Turecku reálne pohroziť, že názory a zámery EÚ podporuje aj akási vymáhateľnosť. Zostávajú akurát ekonomické sankcie – sú v poriadku –, proti ktorým stavia Erdogan uvoľnenie stavidiel pre nové migračné návaly.