Autor je učiteľ a spisovateľ
Takže až sem sme dotlačili tú svoju svojstojnú káru, že sa musíme pozerať do Kurdistanu, aby sme sa utešili, že to ešte stále nie je až také zlé.
Hurá! Nebombardujú nás, nemučia, neznásilňujú. Neodrezávajú nám hlavy ani si na naše zohavené mŕtvoly nevykladajú nohy. O. k., považujú nás za hovná a trochu nás okrádajú, ale tak to predsa bolo vždy.
Prečo sme odrazu takí citliví, keď to počujeme z akejsi nahrávky? Čo sme vari aj bez nej nevedeli, ako to v týchto končinách chodí?
No, niečo sme naozaj nevedeli. Napríklad o Trnkovi. Jedna vec je jazdiť po hrádzi či pobehovať po prokuratúre v maskáčoch a so psom, druhá potom vydierať zbohatlíckeho korupčníka a nechávať sa za to zhulákať ničomným pasákom.
Počúvame to, gúľame očami, ale hneď, ako sa dorehlíme, svitne nám, že za také čosi by sa odstupovalo v hocijakej africkej diktatúre. U nás na tom sedia už vyše roka a ani teraz, keď je to už vonku, nikto nerezignuje.
Všetci sú odrazu na maródke. Niežeby tu neboli všetci chorí, to nie, ale že by sme všetci boli úplne na hlavu?
