Autor je bývalý hlavný ekonomický poradca indickej vlády, pôsobí ako výskumník a pedagóg.
Pred necelými desiatimi rokmi ľudia ako Martin Jacques či ja sám predpovedali vzostup Čínskej ľudovej republiky na úkor úpadku Spojených štátov. Dnes, keď sa tieto dve superveľmoci neskrývane bijú o hegemóniu – obchodná vojna je len jedným z prejavov tejto bitky –, nastal čas na čerstvé hodnotenie.
Je lákavé vnímať americko-čínsku rivalitu ako ďalšiu premenu veľmocí, aké môžeme sledovať hlboko do minulosti až do antických čias, keď sa moc presunula z Atén do Sparty. Tento prípad je však iný.
Tradične to býva tak, že silnejúca nastupujúca mocnosť vyzýva oslabujúceho hegemóna, vďaka čomu je výsledok vopred predurčený. Jedinou otázkou vtedy je, či sa presun moci udeje pokojne alebo násilne.
Čínsko-americký súboj obsahuje aj túto otázku, ale výsledok nie je zďaleka nevyhnutný, pretože ašpirujúci aj súčasný hegemón erodujú – hoci každý svojím spôsobom.
Mäkká sila je preč
Začnime so zrejmejším americkým prípadom. Predchádzajúce predpovede amerického úpadku boli založené na neprajných domácich hospodárskych a sociálnych trendoch, ako je spomaľovanie rastu produktivity, klesajúca sociálna mobilita či rastúca príjmová nerovnosť.
V uplynulých rokoch však Amerika čelí ďalšiemu problému citeľného úpadku mäkkej sily, ktorú Joseph Nye definoval ako schopnosť krajiny priviesť ostatných k tomu, aby chceli to, čo chce ona. Moc tejto mäkkej sily, ktorá je pre americkú hegemóniu dôležitejšia ako dolár, sa zmenila na nepoznanie.