Autor je nezaradený poslanec parlamentu a bývalý minister kultúry SR.
To, že v parlamente sú rôznorodé opozičné strany a niektoré sú navzájom v konflikte, nie je nič nevídané. Kolegov v opozícii si nevyberáte.
Prekvapujúci je stav, ak v štáte pôsobí viacero typov koalícii, ktoré, ak už otvorene nebojujú proti sebe, tak minimálne sa nepodporujú a pritom sa tvária, že k sebe patria len akýmsi nedopatrením.
A presne to sa na Slovensku deje a možno aj diať bude.
Koaličný „odrb“
Jednu koalíciu predstavuje samotná vláda. To, že jej premiér má spory so svojím straníckym šéfom a otvorený konflikt s predsedom parlamentu je verejne známa vec.
Z hľadiska fungovania koalície sú väčším problémom nezhody a konflikty v konkrétnych návrhoch. Máme tu napríklad vládou schválenú stratifikáciu nemocníc, o ktorej predseda SNS povedal, že je to „odrb“ a poslanci Smeru, hoci ju predkladá ich ministerka, majú so schválením problém.
Alebo sa tu objavil vládny návrh na vyššie zdanenie cigariet, aby sa čiastočne vykryli náklady na predvolebné rozdávanie, ale koaličný partner SNS odkázal ministrovi financií, že žiadna vyššia daň nebude.
S malou pomocou marčekovcov
Iný druh koalície zase pôsobí ako odtrhnutý vagón v parlamente a prezentuje sa agendou, ktorá by mala byť za normálnych okolností plne v réžii vlády. Ide napríklad o aktivitu poslancov SNS, ktorí navrhli vznik nového ministerstva cestovného ruchu.
Alebo aktivita poslancov Smeru, ktorí z ničoho nič navrhli vznik novej inštitúcie (Štátne reštaurátorské a projekčné ateliéry) v rezorte kultúry. Ale o postoji vlády, prípadne dotknutých ministerstiev, ktorým sa má nejaká agenda odobrať alebo im má pribudnúť nová organizácia, nevieme nič.
A tak sme svedkami toho, že raz niečo neprejde vláde a inokedy neprejde niečo koaličným poslancom. Tento stav by logicky mal viesť k tomu, že koalícia prestane fungovať. Lenže nie na Slovensku.
