Do Turecka som sa prvýkrát dostal pred piatimi rokmi v lete. S kolegom fotografom sme pripravovali seriál o krajine, kam Slováci chodia najčastejšie k moru. Priniesli sme ľahšie témy, turecká káva, Hagia Sofia či pláž pri Antalyi.
Počas presunov po Istanbule sme sa ocitli aj na námestí Taksim a pri parku Gezi. To miesto ma prekvapilo.
Nebolo to kúzelnou architektúrou, ale práve naopak, banalitou mestského, rušného námestia, ktoré by pre svet nebolo ničím výnimočným, ak by sa tu rok predtým nespustili obrovské protivládne protesty.
“Na tom príbehu nie je nič špecificky moslimské, orientálne ani mystické.
„
Recep Tayyip Erdogan, vtedy ešte premiér, ukázal, že on sa moci nevzdá za žiadnu cenu.
Protesty proti klčovaniu parku prerástli v odpor proti korupcii. Prišli brutálne policajné zásahy, dvadsaťdva ľudských obetí.
Možno na tomto mieste sa začal prerod politika, ktorému sa dvorila Európska únia, na polodiktátora, ktorým je dnes.
Napokon, aj Tahrír, centrum arabskej jari, je v bežný deň len veľmi veľký kruhový objazd v strede Káhiry, povedal som si, keď som sa z námestia presúval ulicami istanbulskej časti Beyoglu na rozhovor so spisovateľom Ahmetom Ümitom.
Ľud sa búri
Ten píše kriminálky z istanbulského prostredia a v jednej odkazuje aj na protesty na Taksime.
Keď sme sedeli v spisovateľskom klube na streche budovy s krásnym výhľadom na štvrť Fatih, jeho mešity a Hagiu Sofiu, vysvetľoval, ako ich chápe z historického pohľadu.
"V tomto meste sa neustále odohrávali nepokoje, po jedných postavili aj Hagiu Sofiu. Príčinou povstania Nika v šiestom storočí bolo to, že vládca nepočúval potreby obyčajných ľudí a tí sa vzbúrili. Ani terajší prezident a premiér nechcú počúvať potreby ľudí a ľudia spravili to, čo bolo treba," povedal mi v rozhovore.
