Radoslav Passia je literárny kritik, šéfredaktor Knižnej revue. Publikujeme v spolupráci s Knižnou revue.
Michaela Rosová: Tvoja izba. Bratislava: vlastným nákladom, 2019
Debut Michaely Rosovej (1984) bol trochu rozpačitý. Reflexívne ladenému románu Hlava nehlava (2009) o vzťahu mladých dvojičiek dominovali nostalgické motívy detstva a dospievania, ako aj kontrast domáceho a „veľkého“ sveta.
Útla novela Dandy (2011) zarezonovala viac, a to najmä generačne príznakovým usúvzťažnením priestoru (študentská komunita v Berlíne) a problému (existenciálna reflexia v popredí s ľúbostným vzťahom). Touto prózou sa autorka na chvíľu stretla s dobovým pocitom mladej slovenskej prózy.
Ďalšou knihou Malé Vianoce (2014) zabočila do slepej uličky v podobe dosť tuctovej tragikomicko-anekdotickej sondy do života uzavretej dedinskej komunity.
Anticipácie kritiky teda v prípade jej novej prózy nemohli byť príliš vysoké.
Zároveň však platí, že bola očakávaná, pretože prozaička si širšiu pozornosť vydobyla svojimi recenznými blogmi, v ktorých s ňou vytrvalci absolvovali čitateľské zasvätenie staršou aj novšou slovenskou literatúrou, riešili teoretické problémy na úrovni úvodných semestrov filologického štúdia či sledovali jej názory na rozličné udalosti a postavy literárneho života.
Tieto blogy majú svoje publikum a štýl, v ktorom vyniká najmä jeden prvok: ostré a vtipné čitateľské postrehy Rosová kombinuje s rozvláčnosťou a sústredením na seba.
Tento kontext je v podobe základného autorského naladenia a tematických východísk prítomný aj v Tvojej izbe. Hlavnou postavou je osamelá literátka, sú tu iní umelci a ich svet hodný úvah, ironizovania i kritiky, ako aj početné priame a intertextuálne odkazy na literatúru a umenie. A predsa je v tejto novele všetko trochu inak.
Nič zvláštne
Príbeh sa začína presťahovaním bezmennej hlavnej postavy do Bratislavy. Mladá intelektuálka, fyziognomicky „kôpka roztrasených kostí“ (s. 8), objavuje nový priestor, začína pracovať ako korektorka v nezávislom kultúrnom časopise, „zviditeľňuje“ sa vo vzťahu k rozličným inštitúciám, ale najmä sa pokúša zabývať v meste a byte, ktorý predtým patril umelcovi Endremu.
Z „jeho“ izby v lepšej štvrti vychádza do okolitých ulíc, parkov aj širšieho okolia a postupne sa zbližuje nielen s mestom, ale na spoločných prechádzkach a výletoch najmä s Endrem.
Jednoduché. Kniha však zaujme od prvej vety: „Toto je siedmy deň, odkedy si sa nasťahovala, a siedmy večer, pokojný ako všetky a nič zvláštne“ (s. 7). Rosová dokáže rozvibrovať čitateľskú pozornosť hrou na troch základných strunách: kombinuje strohú formálnu stránku rozprávania, redukovaný vonkajší príbeh (naozaj sa tu nedeje „nič zvláštne“) a dianie vnútri, v hlave hlavnej postavy.
