Autor pôsobí v Ústave svetovej literatúry SAV
Bolo to vonku na ulici v malej obci v rakúskom pohraničí, kde sa pri mne pristavil starší pán, hlásiaci sa k chorvátskej minorite v severnom Burgenlande a s ktorým som sa už mnohokrát zhováral o kultúre, histórii a politike v bývalej Juhoslávii.
Povedal: „Ten chlap dostal Nobelovu cenu.“
Bol skôr informovaný ako ja a pravdaže chcel vedieť, čo si o tom myslím, ako sa to dá vysvetliť alebo pochopiť.
Teraz uvažujem, či som bol rovnako prekvapený ako väčšina Handkeho komentátorov, exegétov alebo dokonca zdesený ako jeho kritici či prevažná väčšina žurnalistov.
Nuž, prekvapený áno, nepočítal som s tým. Pravda je, že sa svojou pozíciou, či lepšie perspektívou na udalosti okolo rozpadu Juhoslávie dostal do nemilosti väčšiny, stal sa pre mienkotvorné fóra neakceptovateľným. Preto muselo udelenie tejto ceny vyvolať silné reakcie vo svete veľkých médií, ktoré však nemajú nič spoločné s literatúrou, o to viac s politikou, ideológiou a propagandou.
Peter Handke vždy rád experimentoval. Chcel sa stať svetoznámym a zrušiť nobelovky Čítajte Bard vojny na Balkáne
Tentoraz je zrejmé, že ich snahy spochybniť rozhodnutie poroty Švédskej akadémie vied sú motivované tým, že chcú zabrániť rehabilitácii tohto autora a zachovať vo verejnom povedomí existujúci obraz Handkeho ako popierača genocídy, ako barda vojny na Balkáne (FAZ), ako apologéta diktatúry (Der Tagesspiegel).
Zdrojom tejto kritiky sú jeho osobné intervencie, jeho verejné vystúpenia proti jednoliatej provojnovej línii vtedajších médií a vrcholných politikov, ktorých Handke nazýva „desperados“ (v interview pre Srbskú štátnu televíziu), monoliticky propagujúcich vojenské intervencie jednotiek NATO, ale dotýka sa to aj umeleckých textov z obdobia 90. rokov, v ktorých tematizoval a dokumentoval tragédiu národov bývalej Juhoslávie.
Treba povedať, že s touto kritikou v prostredí svojich kolegov spisovateľov zostal v podstate sám. Pravdaže, keď sa dnes zamýšľame nad dielom alebo osobnosťou Petra Handkeho, príde to ako Pavlovov reflex a automaticky ho spájame so Srbmi, Miloševićom.
Pre slovinského filozofa Slavoja Žižeka je Handke „apologétom vojnových zločinov“ (Guardian). Spektrum podobných reakcií je široké. Podobne, avšak v inom žánri, reagujú aj Saša Stanišić či Mateja Meded.
Osobne tento druh trápnych eskapád nemienim hodnotiť, lebo ich výpovedná hodnota sa vyčerpáva v značnej ignorancii a tendenčnosti a takých komentárov bolo už aj v 90. rokoch viac než dosť.
Do kolektívnej pamäti sa vryli, samozrejme, aj Handkeho aktivity v kontexte kreovania mierovej dohody medzi Juhosláviou a kosovským Albánskom na zámku Rambouillet.
A na tomto pozadí už dokáže napríklad nemecký literárny kritik Helmut Böttiger rezolútne tvrdiť, že autor, dielo a politika sú práve v prípade Handkeho identické.
Vždy bol kontroverzný, komplikovaný
Ako študent germanistiky na Viedenskej univerzite v druhej polovici 90. rokov som sa dostal k inému Handkemu, nie mediálne karikovanému, a bol som konfrontovaný celkom iným prístupom k jeho dielam.
