Autor je historik, pôsobí v projekte Living Memory
Onedlho nás čakajú dni, keď budeme vidieť cintoríny ožiarené tisíckami sviečok, po Sviatku Všetkých svätých nasleduje spomienka na zosnulých, ľudovo nazývaná Dušičky.
Príbuzní sa zastavia na hroboch svojich predkov, blízkych a priateľov a na pomníkoch si opäť prečítajú ich mená a dátumy, ktoré ohraničili ich pozemskú púť. V tichosti si vybavia okamihy, ktoré s nimi prežili, alebo sa budú venovať modlitbe.
Ako si pamätať mŕtvych (píše Michal Havran) Čítajte Chcel by som však pripomenúť, že to nemôžu urobiť všetci, ktorí by chceli, aj keď rovnako stratili svojich blízkych.
Nebude im v tom brániť vis major, ktorá zabránila dôstojnému uloženiu ich pozostatkov, ale konkrétni ľudia a zvrhlý režim.
Ide o obete železnej opony z 50. a 60. rokov 20. storočia, ľudí ktorí sa pokúšali uniknúť pred prenasledovaním komunistickým režimom, alebo jednoducho chceli uplatniť svoje predstavy o živote v demokratických krajinách.
Na Západe im, prípadne ich rodinným príslušníkom, ktorých zobrali na túto riskantnú cestu, nemali šliapať po základných ľudských právach, falošne garantovaných aj vo vtedajšej ústave, ako právo na vzdelanie za rovnakých podmienok, právo vyznávať svoju vieru, právo hovoriť, čo si myslím.
