Hlasný a robustný krach (aj) druhého kola maďarsko-maďarských konzultácií o spoločnej kandidátke dokázal na rozdiel od prvého krachu už ozaj prekvapiť.
Väčšinové očakávania hovorili, že v časovom strese, do ktorého sa SMK a Híd vmanévrovali, aby na seba zvyšovali tlak, bude mať navrch veľká objednávka po spojení od maďarskej komunity.
Nie. Víťazne vyšli z procesu negatívne emócie, ktoré v SMK prebili aj strachy, že prvýkrát po tridsiatich rokoch demokracie zostanú Maďari bez parlamentného zastúpenia.
Oprávnenosť averzií k „Bélovi Luhárovi“ sa po štyroch rokoch koalície so Smerom a SNS spochybňovať, samozrejme, nedá. (Ešte aj keby Ábel Ravasz menoval na Markíze nie osem, ale sto opatrení v prospech rómskej komunity.)
Rozhodujúce však boli celkom iste tie emócie, ktoré vytryskli pri rozbití SMK pred desiatimi rokmi („zradca Bugár“), pričom do nezmieriteľnosti sa rozvinuli dlhými rokmi hádok, osočovania a ohadzovania sa pomyjami.
