Autor je politológ zameriavajúci sa na výskum krajnej pravice
Marian Kotleba sa v rámci svojho posledného televízneho vystúpenia, v reakcii na otázky ohľadom jeho postoja k holokaustu a SNP, pokúšal s prekvapeným výrazom v tvári dištancovať od fašizmu ako od niečoho, čo sa ho netýka.
Samého seba pritom neváhal vykresliť ako presvedčeného pacifistu odmietajúceho akékoľvek násilie či genocídu, ktorý navyše vníma SNP ako významnú historickú udalosť a holokaust ako hroznú tragédiu.
Pri neúprimnosti a alibizme, ktoré z tohto Kotlebovho vystúpenia sálali, muselo byť však aj len priemerne zorientovanému divákovi v momente jasné, že u Kotlebu nešlo o nič iné, ako o zle zahraté divadlo.
Čo teda Kotleba, ktorý ešte minulý rok označoval zaradenie dokončenia múzea holokaustu medzi vládne priority za výsmech do tváre všetkým slušným ľuďom, týmto svojím vystúpením sledoval?
Evolúcia fašizmu
Mnohí odporcovia extrémizmu sa v poslednom čase snažia túto neochotu predstaviteľov slovenskej extrémnej pravice verejne sa prihlásiť k svojim skutočným hodnotám a hrdo o sebe vyhlásiť "Som fašista a nehanbím sa za to", interpretovať ako prejav zbabelosti.
Krajná pravica na Západe chce chrániť gejov a sekularizmus. Čudné? Čítajte Často pritom nejde od nich o snahu bližšie pochopiť podstatu tohto konania, ale skôr zosmiešňujúcim spôsobom vyjadriť svoj pohŕdavý postoj k svojim ideologickým oponentom. A to aj za cenu pádu do pasce sebaklamu, ktorá im zahmlieva videnie do takej miery, že prichádzajú o schopnosť pochopiť fenomén, proti ktorému sa snažia vymedzovať.
Neuvedomujú si totiž, že na rozdiel od ostatných ideológií pôsobí súčasná extrémna pravica v porovnaní s tou historickou v diametrálne odlišnom prostredí, ktoré ju formuje.
Kým medzivojnový fašizmus operoval v ére, ktorú nemecký historik Ernst Nolte označil za fašistickú epochu, novodobí pohrobkovia fašizmu fungujú v povojnovej ére, ktorú viacerí dnešní "fašistológovia" nazývajú postfašistickou.
