Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Môj starý otec bol mäsiar. Jeho predkovia si postavili dom v jednej zo škaredých polabských dedín v nudnej stredočeskej krajine.
Okolo polia, za humnami sa sem-tam zachoval les. Veľa štrkovísk, ktoré v posledných rokoch skúpili miestni zbohatlíci.
Tam sme sa chodili kúpať s babkou. Dedo chodil do lesa. Strieľal zajace aj bažanty a my sme ich potom museli šklbať. Jemné bažantie pierka nám lietali do nosa a nútili nás mohutne kýchať.
Babka bola tiež mäsiarka. Pamätám si ju už okrúhlu, so slovanským zadkom a s krásou, ktorá v jej starnúcej tvári zanechala nezmazateľné stopy.
Báli sme sa jej všetci. Tak, ako vládla ostrými nožmi, vedela nás zrovnať ostrým slovom.
Bolo to skvelé socialistické detstvo, ktoré som prežila v Lhote medzi Pečkami a Poděbradmi, dvoma mestami stelesňujúcimi československý malosvet.
Poděbrady, snobské kúpeľné centrum s miestnou honoráciou, ktorá sa pýšila, že módne výstrelky tam z Paríža cez Prahu doputovali v priebehu niekoľkých mesiacov.
A potom Pečky. Zakomplexované robotnícke mestečko, ktorého čestným občanom bol a stále je generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Československa Miloš Jakeš. Práve 6. novembra sa bude hlasovať, či ho čestného občianstva nezbaviť.
Kúpele za šunku a mandarínky
Mala som Pečky radšej ako Poděbrady, kam som chodila do gymnázia aj na tanečnú, pretože moja babka bola ako mäsiarka tiež veľký snob. Nechávala mi v Prahe šiť nádherné šaty u najlepších krajčírok, robila mi garde a vypestovala vo mne nenávisť k ružovej a tylu.
Šunka, vyúdená v komíne v práčovni načierno, mimo evidencie Jednoty, hrala v našom živote ústrednú úlohu. Otvárala dvere, liečila a dopriala nám patričné vzdelanie.
