Autor je teológ a spisovateľ
Ľubo Fellner v online kampani hovorí, že bez '89 by sme si nemohli dať phočko vo Vietname ani predĺžený víkend v New Yorku.
Rozumieme, že ide o metaforu, ktorá nám má pripomenúť, že sme vyrastali za železnou oponou, no to, čo je sloboda, čo je to vnútorný pocit slobody, by sme nemali posudzovať iba v kategóriách cestovania.
V absurdnej situácii by sme mohli totiž považovať sýrske ženy a deti kráčajúce tisíce kilometrov de Európy peši za slobodné, pretože hľa, už čoskoro, po vyplatení prevádzačov a maďarských colníkov, si môžu dať segedínsky guláš.
Je zrejmé, že sloboda pohybu má svoje nekonečné čaro, možnosť cestovať, študovať alebo pracovať, aj keď často v háklivých zamestnaniach sa podieľa zásadným spôsobom na tom, akými slobodnými sa cítime a ktoré rozhodnutia, majúce so slobodou niektoré vonkajšie črty, už slobodou nie sú.
Slobodou teda nie je ani ponuka jedného gaunera druhému na kúpu lode za 800-tisíc, pretože ich vnútorný záväzok voči mrzkosti a nízkosti, akokoľvek poháňaný miliónmi a koňmi motorovej jachty, nemá s pocitom ľahkosti a odvahy, ktorými sa sloboda vyznačuje najviac zo všetkých abstraktných pocitov, nič spoločné.
Pokus o emancipáciu
V novembri '89 nešlo iba o symbolické a neskôr skutočné zničenie fyzickej prekážky v pohybe, ale aj o iný druh slobody, ktorý má skôr do činenia s vnútorným pocitom ako s cestovateľskými túžbami.
V tomto zmysle môžeme hovoriť, že od januára do decembra 1989 došlo s takmer dvestoročným oneskorením za západnou Európou v bývalých európskych krajinách sovietskeho impéria k pokusu o osvietenskú emancipáciu.
