Autor je ekonóm, pôsobí v Prognostickom ústave SAV a je poradcom premiéra Petra Pellegriniho
„Tak nám zabili socializmus“, povedal by vojak Švejk v roku 1989. V Berlíne, Prahe i Budapešti. Rozpad Sovietskeho zväzu prebehol neočakávane rýchlo a neočakávane. Ľudia spievali na námestiach, vytvárali živé reťaze a tešili sa z toho, čo malo prísť.
Odovzdanie moci novým elitám prebehlo (s výnimkou Rumunska) pozoruhodne hladko. Panovala nejasná predstava, že sa chceme mať tak dobre, ako Nemci a Rakúšania. Nadšené davy na Václavskom námestí vítali vtedajšieho podpredsedu vlády Valtra Komárka s transparentom „Za Komárka bude koruna ako marka“.
Ako sa však dostať do raja s plnými obchodmi a nemeckými platmi? Nové vládnuce elity v bývalých sovietskych satelitoch boli na prevzatie moci úplne nepripravené. Recept bol, našťastie, po ruke.
Washingtonský konsenzus
Dizajn ekonomických reforiem bol poznačený dobou, v ktorej vznikol. V 80. rokoch frčal v politických a ekonomických kruhoch neoliberalizmus a neokonzervativizmus. Tieto ideológie hlásali, že čím menší štát, tým lepšie. Všetky problémy vyrieši trh sám od seba.
Princípy týchto ideológií zhrnul anglický ekonóm John Williamson v desiatich bodoch. Dnes ich poznáme pod pojmom „Washingtonský konsenzus“, lebo si ich osvojilo americké ministerstvo financií, Medzinárodný menový fond a Svetová banka.
Slávnych desať bodov určilo za najvyššie priority privatizáciu, znižovanie daní, liberalizáciu zahraničného obchodu a výmenných kurzov a rozpočtovú disciplínu. Úplne posledným bodom boli zákonom zaručené práva vlastníctva.
Sám Williamson neskôr ľutoval, že práva vlastníctva dal na posledné miesto. Ale stalo sa.
Reformátorom bolo poradené urobiť „šokovú terapiu“. Argument znel: je lepšie mačke odseknúť chvost naraz, ako ho rezať po malých kúskoch. Behom troch rokov sa cez slovenskú ekonomiku prehnala smršť reforiem: liberalizácia cien, liberalizácia zahraničného obchodu, akceptovanie čierneho kurzu marky a dolára. A predovšetkým privatizácia.
Najprv tá malá, v ktorej sa dražili obchody a reštaurácie. A potom veľká, ktorá mala previesť podniky z rúk štátu do rúk súkromných vlastníkov. Pretože Slováci boli príliš chudobní nato, aby si v privatizácii kúpili vlastný majetok, mali sa stať prostredníctvom kupónových knižiek ľudovými kapitalistami.
Šoková terapia
O šokovej terapii sa neskôr viedli vášnivé spory. Niektorí ekonómovia namietali, že bola príliš krutá. Nedala ľuďom ani podnikom dosť času na adaptáciu. Cenou za šokovú terapiu bol rozpad značnej časti priemyslu, rýchly nárast nezamestnanosti a vymazanie hodnoty úspor vysokou infláciou.
