Autor je politológ a pedagóg na Univerzite UNED a riaditeľom madridskej pobočky európskeho think-tanku Európska rada pre medzinárodné vzťahy (ECFR).
Matteo Salvini a Marine Le Penová sa ponáhľali v noci minulú nedeľu blahoželať Santiagovi Abascalovi, lídrovi španielskej radikálnej pravicovej strany Vox, k pôsobivému výsledku v parlamentných voľbách.
Bezpochyby je tento výsledok dôvodom na oslavy európskej krajnej pravice. Vo voľbách v roku 2016 totiž Vox získal 46 638 hlasov (0,2 percenta) a žiadne kreslá v parlamente. No v nedeľu 10. 11. dostali vyše tri a pol milióna hlasov (15,09 percenta) a 52 kresiel.
Čo znamená, že sa stali treťou najsilnejšou politickou silou Španielska po socialistoch (PSOE) a konzervatívcoch (PP) a predbehli ľavicovú Podemos vedenú Pablom Iglesiasom a centristov Ciudadanos, ktorých vedie Rivera.
Vox dokonca preskočil vlastné zisky z lokálnych volieb v Andalúzii, kde dostal 10,97 percenta v decembri 2018, a v parlamentných voľbách v apríli tohto roku, keď získal 10,26 percenta a 24 kresiel.
Krajne pravicový Vox naďalej rastie. Stačí mu za problémy obviniť deti Čítajte Španieli sú iní, už neplatí
Výsledok Abascalovej strany ukončil tzv. španielsku výnimku. Takto pozorovatelia španielskej politiky nazývali stav, keď v krajine absentovala krajne pravicová strana typu, aký vídame v iných európskych demokraciách na vzostupe v poslednej dekáde.
Vysvetlenia, ktoré sa ponúkali, hovorili jednak o tom, že krajina pred nie takým dlhým časom zažila autoritársky a nacionalistický režim. A tiež, že na rozdiel od iných európskych štátov, Španieli mali pozitívny prístup k prisťahovalectvu.
