Autor je teológ a spisovateľ
Príprava
Nočák, Slovenská strela, sprcha na Masarykovom nádraží, Automat Koruna, pešo na Malú stranu, britská ambasáda, pohovor.
Prečo chcete ísť do Londýna? Pretože padol režim a nevieme, ako dlho to vydrží, a sú miesta, ktoré potrebujeme vidieť, cítiť, pozrieť sa, či vyzerajú tak, ako ich poznáme z kníh.
A vravíte, že idete s otcom? Áno, on to navrhol. Mal som osemnásť rokov, dovtedy som bol s rodičmi iba v Bulharsku, vlakom, s lepšími československými a východonemeckými turistami, počas jazdy cez Rumunsko sme mali zákaz vychádzať na staniciach z vozňov, zákaz otvárať okná, zákaz hádzať rumunským deťom jedlo a sladkosti.
Cesta do Viedne v zime 1989 sa nedá považovať za zahraničnú cestu, kráčali sme ako sýrski utečenci pod oknami v Hainburgu, ľudia nám podávali Milku a čaj, museli sme vyzerať ako deti vracajúce sa z frontu, v ktorých návrat nikto neveril. A ani nedúfal.
Západná Európa nás neočakávala, bála sa nás a mnoho z vtedajšej hrôzy, z prichádzajúcej hordy východu, nečistých síl z Tolkiena, ostalo dodnes.
Prvé stretnutie so svetom bolo sentimentálne. Navštívili sme zopár známych, emigrantov, v Londýne, cestou späť v Mníchove, videl som život v červenej štvrti v Amsterdame a coffee shopy a ľudí sfajčených na grachtoch, kde sme si s otcom šúľali prvé cigarety Drum a rozmýšľali, či sa pokúsime dostať z Londýna ešte ďalej do Škótska.
Keď nám došli konzervy a sebadisciplína, stravoval som sa tyčinkami Snickers a marskami, vtedajším nástrojom sacharidovej integrácie do slastí Západu.
Občas sme si dali hranolčeky, voňal po nich Amsterdam aj belgický Oostende, odkiaľ sme sa vyplavili, odkiaľ sme videli miznúť kontinent, a praclíky v Nemecku, vtedy ešte rozdelenom, v Norimbergu, kde som pochopil, že vtedajší Západ na uliciach voňal jedlom, bagetami v Paríži, kebabmi a fritkami v Holandsku.
“Cesta do Viedne v zime 1989 sa nedá považovať za zahraničnú cestu, kráčali sme ako sýrski utečenci pod oknami v Hainburgu.
„
My herci zo sveta za železnou oponou, kde sme hrali divadlo pred dejinami, sme sa prišli ukloniť divákom sveta za náš výkon za posledných štyridsať rokov a tento svet bol pečený, varený, ochucovaný, farebný ingredienciami a pokožkou ľudí zo všetkých možných krajín, kde boli už vtedy ľudia potetovaní a s piercingmi, kde sa už vtedy stálo pred pubmi, ako v Edinburgu, kde sa na nás ľudia pozerali ako na pešiakov novej trajektórie dejín, ktorá vybuchla medzi Devínskym a Hainburským hradom.
