Archívny článok
- Prečítajte si viac o Nežnej revolúcii: 17. november 1989 vo svetle faktov – Cesta k slobode.
- Esej Beaty Balogovej o slobode, o ktorú môžeme prísť.
Bol november 1989 a ja som sa snažila vdýchnuť s ostrým vzduchom novú skúsenosť: slobodu. Skúšali sme seba samých v nových, dovtedy nepoznaných rolách. V odvážnych, provokatívnych, hlasných, dojatých a dojímavých. Hlavne slobodných. Namiesto potlesku cvengali zväzky kľúčov.
Hovorili sme si, že revolúcia nás chytila za ruky a vyviedla z tej slávnej Platónskej jaskyne a začali sme vnímať kontúry, formy a odtiene, nielen tiene na stene. Ale naozaj sme zrazu všetci jasnejšie videli?
Boli sme začiatočníci v slobode.
Učili sme sa nanovo pomenovávať veci. Manifestácia už nebola indiferentný pochod s umelými klinčekmi a fotkami bradatých otcov ideológie na červených zástavách. Bol to protest, z ktorého nikto neunikal za najbližším rohom potom, ako zamával tajomníkom a generálom na tribúnach.
Oslovenie súdruh cez noc zdevalvovalo a ráno sme boli všetci občania.
Snažili sme sa pochopiť, v čom sa líšila novembrová sloboda od neslobody, v ktorej sme vyrastali. Padali na nás nové definície ako dážď po období sucha. Zem ich vpíjala, ale nevedeli sme, čo v našich záhradách napokon vyrastie.
Istoty a komunisti
Mnohí z tých, čo prežili väčšinu dospelého života v komunizme, mali strach. Báli sa o svoje istoty, na ktoré komunistický režim odsúdil generácie.
Nemali nič iné, len tie istoty: istotu prideleného panelákového bytu, istotu doživotnej práce, pomarančov pred Vianocami a istotu jednej strany. Istotu prvých májov, sloganov "na večné časy", ktoré sa nemenili. Istotu priateľskej vojenskej ochrany a dvoch štátnych kanálov na čiernobielej televízii. Istotu toho, že všetci jedia ten istý obed v závodnej jedálni, istotu, že stačilo "držať hubu a krok".
Dokonca aj dnes po tridsiatich rokoch sa niektorí pýtajú: čo bolo na tom, prosím vás, zlé? Bez toho, aby si pamätali všetky kompromisy a poníženia, ktoré tieto istoty pre časť národa prinášali.
