Autorka je profesorkou ekonómie na Univerzite Jawaharlala Nehru v Novom Dillí
Obavám zo znečistenia životného prostredia právom venujeme zvýšenú pozornosť, a to najmä v rozvojovom svete. Kvalita vzduchu sa na mnohých miestach zúfalo zhoršuje, v Indii dokonca môžeme hovoriť o riziku pre verejné zdravie.
No nemali by sme pritom zabúdať na ďalšiu environmentálnu katastrofu za rohom, ktorá ešte môže spôsobiť konflikty v budúcnosti: nedostatok prístupu k pitnej vode.
Spory o rieky a jazerá
Žijeme síce na modrej planéte, no menej ako tri percentá vody je pitnej a značná časť nie je prístupná (napríklad ľadovce). Od roku 1960 sa podiel vody na hlavu zmenšil o polovicu, čo znamená, že 40 percent svetovej populácie sa dostalo do tiesne. Do roku 2030 bude dopyt po pitnej vode presahovať ponuku o približne 40 percent.
Dve tretiny pitnej vody dnes pochádza z riek a jazier, ktoré pretínajú hranice štátov. Zvyšujúci sa dopyt po vode poháňa začarovaný kruh, keď krajiny vstupujú do súťaže o zdroje, čo len ďalej zvyšuje dopyt a napätie sa vyostruje. Medzinárodné dohody týkajúce sa spotreby vody sa postupne dostávajú pod čoraz väčší tlak.
Čína, India a Bangladéš sa sporia o Brahmaputru, jednu z najväčších ázijských riek, pričom Čína a India na tejto rieke budujú priehrady, ktoré susedom naháňajú strach, že pre nich nezostane dosť vody. Indická vláda využila odklonenie vody, aby vytrestala Pakistan za teroristické útoky. Budovanie priehrad v Etiópii rozhnevalo štáty na dolnom Níle.
A tieto cezhraničné konflikty sú len začiatok. Spory o vodu rozdeľujú aj spoločnosti vnútri štátnych hraníc – vidiecke a mestské komunity, poľnohospodárstvo, priemysel a domácnosti sa stávajú súpermi. V minulom roku boj o vodu poháňal konflikty vo východnej Afrike, napríklad v Keni, ktorá má dlhú históriu kmeňových zrážok pre prístup k vode.
