Článok pokračuje pod video reklamou
Autor je publicista
Mladí asi netušia, čo to bola „umiestenka“. Po roku 1950 dostal každý absolvent vysokej školy papier, ktorý mu prikazoval zamestnať (umiestniť) sa „tam a tam“.
Bolo to „normálne“. Asi také normálne, ako keď šestnásťročný Imre Kertész považoval za normálne, že ho esesáci v koncentrákoch bili, a horšie. A po návrate pociťoval iba nenávisť.
Aj ja som voči komunistom zo 17. novembra dlho pociťoval iba ju. Svojím členstvom legitimizovali režim.
O deň bolo neskoro
Na začiatku čistiek v sedemdesiatych rokoch som bol mladý, aspoň podľa Sládkoviča, mal som sotva 25 rokov. Umiestenky vtedy už neboli, ale komunisti ponižovali všetkých okrem smetiarov a kuričov.
Ostatní museli každé dva roky prejsť „komplexným hodnotením“ a podpísať súhlas s politikou KSČ. Bol som jediný, kto to bol ochotný povedať Dušanovi Hanákovi do filmu Papierové hlavy.
Večer 9. novembra 1989 nechýbalo veľa a šéf Stasi Mielke by dal strieľať do ľudí blížiacich sa k Berlínskemu múru. Komunistický tajomník Krenz však váhal a o deň už bolo neskoro.
Nemci napriek Bushovmu zdeseniu v noci na múre aj tancovali. Keby sa to v Berlíne skončilo ako v júni v Pekingu na Námestí nebeského pokoja, nemali by sme teraz žiadne výročie.
Ale máme – vďaka študentom v Prahe, ktorých zbili policajti na Národnej triede do krvi. O pražskom masakri som sa dozvedel už 18. novembra o druhej ráno v nočných správach ARD v Kolíne nad Rýnom. Takmer každý z dospelých v tých týždňoch niečo nedomyslel alebo prepásol.
Moje zlyhania
Nasleduje stručný zoznam mojich zlyhaní:
1. Napoludnie 18. novembra som nevyužil neistú možnosť dostať sa ako emigrant s pasom na iné meno do Prahy. Tak tam robil Slováka Kňažko a neskôr sa stal korupčným ministrom. (Je dobrý herec, vie deklamovať – to bola jeho hlavná kvalifikácia pre vtedajšiu účasť na tribúne.)
