Autor je publicista
Mladí asi netušia, čo to bola „umiestenka“. Po roku 1950 dostal každý absolvent vysokej školy papier, ktorý mu prikazoval zamestnať (umiestniť) sa „tam a tam“.
Bolo to „normálne“. Asi také normálne, ako keď šestnásťročný Imre Kertész považoval za normálne, že ho esesáci v koncentrákoch bili, a horšie. A po návrate pociťoval iba nenávisť.
Aj ja som voči komunistom zo 17. novembra dlho pociťoval iba ju. Svojím členstvom legitimizovali režim.
O deň bolo neskoro
Na začiatku čistiek v sedemdesiatych rokoch som bol mladý, aspoň podľa Sládkoviča, mal som sotva 25 rokov. Umiestenky vtedy už neboli, ale komunisti ponižovali všetkých okrem smetiarov a kuričov.
Ostatní museli každé dva roky prejsť „komplexným hodnotením“ a podpísať súhlas s politikou KSČ. Bol som jediný, kto to bol ochotný povedať Dušanovi Hanákovi do filmu Papierové hlavy.
Večer 9. novembra 1989 nechýbalo veľa a šéf Stasi Mielke by dal strieľať do ľudí blížiacich sa k Berlínskemu múru. Komunistický tajomník Krenz však váhal a o deň už bolo neskoro.
Nemci napriek Bushovmu zdeseniu v noci na múre aj tancovali. Keby sa to v Berlíne skončilo ako v júni v Pekingu na Námestí nebeského pokoja, nemali by sme teraz žiadne výročie.
Ale máme – vďaka študentom v Prahe, ktorých zbili policajti na Národnej triede do krvi. O pražskom masakri som sa dozvedel už 18. novembra o druhej ráno v nočných správach ARD v Kolíne nad Rýnom. Takmer každý z dospelých v tých týždňoch niečo nedomyslel alebo prepásol.
Moje zlyhania
Nasleduje stručný zoznam mojich zlyhaní:
1. Napoludnie 18. novembra som nevyužil neistú možnosť dostať sa ako emigrant s pasom na iné meno do Prahy. Tak tam robil Slováka Kňažko a neskôr sa stal korupčným ministrom. (Je dobrý herec, vie deklamovať – to bola jeho hlavná kvalifikácia pre vtedajšiu účasť na tribúne.)
