Autor je spisovateľ, venuje sa výskumu totalít
Rozklad štátu pred osemdesiatym deviatym rokom bol celkom prirodzený, pretože práve ten je záverom totalitného systému.
Štátne inštitúcie, postavené na diktatúre jednej strany, už nemohli plniť svoje úlohy a výzvy konca storočia. Už boli viac na smiech ako predmetom úcty. Komunistické presviedčanie s falošnými heslami o raji na zemi bolo len zúfalým pokusom ešte chvíľu vydržať s hlavou v piesku.
Prešlo tridsať rokov a dnes je spoločnosť opäť v rozklade. Môžeme sa dohadovať, ktorý rozvrat bol väčší, komunistický alebo ten dnešný? Dnešný rozvrat nespôsobila kríza zle nastavených inštitúcií. Spôsobila ho kríza pokračujúceho boľševického vnímania slobody.
To znamená, že každý občan mimo mocenskej štruktúry je nepriateľ a nemá nárok na nič. Vzťah platí aj opačne – občan v zmysle totalitného dedičstva vytrval vo viere, že každá inštitúcia je nepriateľské územie.
