Autor je prezident Martensovho centra, dvakrát bol slovenským predsedom vlády.
Čože sme to chceli, po čomže sme to pred tridsiatimi rokmi túžili? Čo sme to na tých novembrových námestiach deklarovali?
Predovšetkým to, že diktatúru a tyraniu vymeníme za slobodu. Za slobodu v najširšom slova zmysle. Sľubovali sme si, že presadíme slobodu nielen do politického systému, nielen do ekonomických a podnikateľských vzťahov, nielen do umenia a tvorby, ale najmä to, že poskytneme slobodu našim myšlienkam, plánom, víziám.
Sľúbili sme si tiež, že namiesto nenávisti budeme medzi sebou šíriť lásku, porozumenie, vzájomnú úctu a slušnosť. Že k slobode priradíme aj zodpovednosť. Začali sme sa učiť nový pojem: hodnoty. Začali sme sa učiť tomuto pojmu porozumieť, snažili sme sa tento pojem uchopiť a začať ním narábať.
Základ sme naplnili
Nuž a sľúbili sme si, že sa vymaníme z izolácie a vstúpime do Európy. Fyzicky, kultúrne i politicky. Že sa integrujeme do západného spoločenstva. Do zoskupení spoločne zdieľaných hodnôt.
Môj pohľad na súčasné bytie mi hovorí, že základné ideály novembra ´89 sa naplnili. Zároveň sa mi však zdá, že sa nám to akosi nechce oslavovať. Zdá sa mi, že aj pri hodnotení uplynulých tridsiatich rokov našej cesty sme omnoho viac rozdelení ako zjednotení. Prečo?
Myslím si, že predovšetkým preto, lebo sme slobodu neuchopili za správny koniec. Pre mnohých sa sloboda stala prostriedkom individuálneho presadzovania sa za každú cenu – v medziach zákona, ale neraz aj mimo jeho rámca.
