Autor bol ministrom financií SR, pôsobí ako šéf strategickej skupiny poradcov na podporu reforiem na Ukrajine a prezident ekonomického think-tanku MESA 10.
Nechcem a nebudem v tomto článku polemizovať s tými, ktorí tvrdia, že prevažne všetko po novembri 1989 bolo zle. Takýchto ľudí je, žiaľ, až príliš veľa a dôvodmi, prečo je to tak, sa dnes zaoberajú zástupy sociológov, psychológov a politológov, pričom dezorientáciu aj oprávnenú nespokojnosť zneužíva ešte väčšia množina populistov, demagógov, manipulátorov a konšpirátorov.
Myslím si (a v tomto článku to chcem zdôvodniť a poukázať na to), že takýchto ľudí je dnes viac, ako by bolo nevyhnutné, a to najmä z dvoch dôvodov.
Ten prvý je zrejmý a je ním zodpovednosť ľudí, ako som aj ja. Teda tých, ktorí verili a veria hodnotám novembra, dostali dôveru ľudí, aby mohli tieto hodnoty realizovať a Slovensko v zmysle týchto hodnôt meniť , urobili pre to s najlepším vedomím a svedomím všetko, ale zároveň sa nevyhli ani omylom, chybám a zlyhaniam.
Mám pocit, že tento dôvod dnešnej „blbej nálady“ je dokonca považovaný za dominantný. Som presvedčený, že neodôvodnene.
Marky za kačky
Je tu totiž ešte jeden dôvod a ten spočíva v tom, že mnohí veľmi vplyvní a mienkotvorní ľudia nedostatočne pochopili mieru zdedeného marazmu a z toho vyplývajúcu náročnosť postkomunistickej transformácie.
Dôsledkom tohto nepochopenia sú potom nereálne očakávania, ktoré plodia skepsu, frustráciu, nespokojnosť. V bežnej populácii rozdiel v nerozlišovaní medzi žiaducim a možným neprekvapuje a dal sa registrovať už od prvých dní novembra 1989.
Pamätám si na novembrové plagáty „Za Komárka bude kačka ako marka“ (rozumej, po páde komunizmu bude koruna taká silná ako západonemecká marka). V skutočnosti sa koruna po páde komunizmu oproti marke a doláru devalvovala o viac ako tristo percent, čo nebolo dôsledkom postkomunistických reforiem, ale komunistických deformácií.
