Prieskumy verejnej mienky môžeme v zásade rozdeliť na dva typy. Ten prvý má potenciál len opísať spoločenskú realitu – zmerať, koľkým ľuďom by prekážalo mať za suseda moslima, kde žijú priaznivci zákazu potratov alebo kto je najobľúbenejším športovcom.
Ten druhý typ je komplikovanejší, lebo okrem toho, že opíše realitu, týmto opisom ovplyvňuje budúce správanie ľudí a tak vlastne často sám seba zneplatňuje. Prirodzene, v druhom prípade hovoríme najmä o prieskume politických preferencií. Vlastne je to akýsi opak „sebanapĺňajúceho“ sa proroctva.
To však nie je argument v prospech zákazu prieskumov a prinajlepšom odhaľuje len hlboké nepochopenie toho, ako fungujú. Že informácie ovplyvňujú správanie voličov, nie je žiadna chyba, naopak, je to predsa ich elementárna úloha.
