Autorka je herečka a kabaretiérka
Keď sme zakladali našu firmu, kabaretný klub, môj kamarát právnik sa ma opýtal na hodnoty, ktoré chceme presadzovať. Konkrétne, čo sú moje osobné hodnoty, ktoré by sa mali spájať aj s naším projektom. Nikto sa ma predtým na takú vec nespýtal, nevedela som presne, čo má na mysli.
Spontánne zo mňa ako prvé vyšlo: Sloboda. V mojom živote hrá veľmi dôležitú úlohu. Neviem si predstaviť, že by mi ju niekedy niekto vzal.
Narodila som sa v roku 1980. Mala som to šťastie aspoň chvíľu vyrastať v neslobodnom režime a zažiť ten prerod do režimu slobodného. Ako na mobile, z režimu tichého do režimu hlasného.
V mojom „neslobodnom“ detskom období som mala všetko, čo som potrebovala. Netrpela som žiadnym nedostatkom. Chodila som do školy, kde sa riešilo, kto čo vie, nie kto čo má. Dokonca som sa učila nemčinu. Nepamätám si, že by ma niekto nejako zásadne vychovával, zaťažoval alebo obmedzoval.
Chodila som na klavír, sama som si robila domáce úlohy a bez zbytočného kriku som rešpektovala pravidlá domácnosti. Nikto sa so mnou nejako nemaznal, rodičia boli rodičia a deti boli deti. Mali sme sa všetci radi a bolo nám veselo. Sledovali sme dospelých okolo seba, uši sme naťahovali ako slony, a tak nejak prirodzene sme sa formovali.
Prázdniny som trávila vonku s kamarátmi tak slobodne, že jediné, na čo si pamätám, sú výkriky mamy a babičky z okna: Obed! Večera! Spať!
Veľmi dôležitý bol bicykel, to bol zároveň aj kôň. Prinášal nám vietor do vlasov, voľnosť pohybu a ten najlepší výhľad.
V zime a v daždi sme sa s kamarátkami navštevovali, zavreli sme sa v detskej izbe a rozprávali sa. O knižkách, o škole, o svete dospelých. Alebo sme hrali karty či počúvali hudbu. A najmä sme fantazírovali. Nevedeli sme, že žijeme v nastolenom režime, mohli sme predsa slobodne snívať.
Keby otec pri večeri občas nebúchal do stola a nevrčal pomedzi zuby „posratí komunisti“, ani mi nenapadne, že niečo nie je v poriadku.
Kam by sme sa trepali
Okej, priznávam, mala som jednu bábiku Barbie a texasky. Sem-tam sa mi ušla aj čokoláda Milka. Ale čo malo pre mňa najväčšiu cenu, to bol môj malý kazeťák Phillips. Všetko od dedka z Viedne. Hrával tam po hoteloch tridsať rokov na cimbale, to bola vtedy panská práca aj pláca. Aj veľké dane.
Raz sa vraj chystali do Viedne emigrovať, všetko bolo pripravené, ale babka si to na poslednú chvíľu rozmyslela, že ona sa nikam trepať nebude. Ostali teda na Obchodnej ulici, v ktorej útrobách som trávila svojich prvých desať krásnych rokov.
