S reformou nemocníc to vlastne inak dopadnúť nemohlo. Keby vláda v parlamente proti vôli predsedu najsilnejšej koaličnej strany na sklonku volebného obdobia presadila stratifikáciu, v podstate by išlo o popretie politických zákonitostí.
Od Petra Pellegriniho bola azda aj trochu sympatické, že sa vôbec pokúsil o nemocničnú revoltu proti vlastnému predsedovi, dokonca materiál dotlačil do parlamentu, tam to však dopadlo ako vždy pri zápase týchto dvoch.
Ale pri notoricky posedkávajúcej politickej nosnici je už aj takýto pokus prejavom obdivuhodnej aktivity.
Bolo by veľmi ľahké teraz tancovať na hrobe Andrey Kalavskej. Pretože, povedzme si úprimne, nepresadiť ťažiskovú agendu skoro nemožno hodnotiť inak ako fiasko.
Lenže od nástupu do funkcie Kalavská nemala v rukách žiaden politický nástroj, azda s výnimkou demisie, ktorým by si čokoľvek mohla vydupať.