"Truhlu si prajete svetlú alebo tmavú? Niečo lacnejšie alebo radšej v luxusnejšom vyhotovení? Kvetinovú výzdobu do akej farby? A hudbu modernú alebo tradičnejšiu? Ukážeme vám najobľúbenejšie skladby? Možno tam bude niečo, čo by sa vašej mamičke páčilo."
Sestra pozrela na brata. Boli už dávno dospelí, ale v tejto chvíli sa cítili bezradne ako deti na písomke z nemčiny, na ktorú sa zabudli naučiť. Aká skladba, truhla a kvety by sa mamičke páčili? Asi nič z tohto tu. Mama milovala iné veci, nie truhly a pohrebnú výzdobu.
"Mama bola taká naša diva. Jej duša milovala slobodu a jej srdce si spievalo," mohla povedať dcéra, aby to vysvetlila, ale neurobila to. Jednak by to pracovníčke pohrebnej služby veľa neobjasnilo a jednak už za dnešok táto nekonečne smutná žena nemala na ďalšie rozhovory silu.
Aký pohreb by si priala mama? Mama si predsa priala žiť. A záleží vôbec na detailoch pohrebu? Nie je každé jedno rozhodnutie len prehlbovaním bolesti pozostalých nad stratou milovaného človeka?
Išli teda domov a tam našli ten zošit. Mamin zošit. A v ňom to, čo tajne spísala v posledných dňoch, keď už vedela, že sa nevylieči. Bol tam kompletný návod na usporiadanie pohrebu.
Bola tam fotografia, ktorú si mama priala mať vystavenú, bol tam zoznam piesní, striktný zákaz vyvesovania smútočných oznámení na bránu, odmietnutie miesta v rodinnom hrobe v Liptovskom Mikuláši, list, ktorý mali prečítať a prekvapivé želanie cirkevného obradu.
A ešte konvalinky. Maminým veľkým prianím bolo, aby jej na poslednej ceste voňali konvalinky.
Išli teda za farárom a tam zistili, že mamu pozná. Zohnať konvalinky v ročnom období, keď konvalinky nerastú, bol trochu väčší problém, ale potom sa im podarilo objednať dve kytičky odkiaľsi z Holandska.
Vystavili maminu fotografiu. A prečítali na pohrebe jej posledný list. V ňom sa prihovorila všetkým prítomným, spomenula vtipné príhody, puto, ktoré medzi sebou mali, poďakovala a vyjadrila im svoju lásku.
Pri truhle voňali konvalinky, horeli sviece a všetci prítomní plakali a usmievali sa, vďační za čas, ktorý mohli s touto skvelou ženou stráviť. S divou. A znelo im Ravelovo Bolero a Tell me There’s A Heaven od Chrisa Reu, tak ako si to mama priala.
Myslím, že človek je skutočne dospelý až vtedy, keď je to on, kto vybavuje niekomu pohreb. Lebo to je presne ten druh životnej skúšky, ktorej sa nás – kým sme malí a mladí – snažia tí starší a silnejší ušetriť.
Práve ste prekročili povolený počet zariadení
Váše aktívne predplatné umožňuje prístup k zamknutému obsahu iba obmedzenému počtu prehliadačov.
Aby ste mohli pokračovať v čítaní článku na tomto zariadení/prehliadači, upravte si, prosím, zoznam zaregistrovaných zariadení v nastaveniach vášho profilu.
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 5 € každý mesiac.
Pošlite SMS s textom G6AU3 na číslo 8787.
Pošlite SMS s textom H6AU3 na číslo 8787.
