Ahoj Kajo, aby si pochopil, prečo Ti píšem, musím začať dávno v minulosti.
Nebol som problémovým pubertiakom. Ak som v škole blicoval, tak len preto, aby som videl našich tenistov, pretože som tenis hrával a som jeho veľký fanúšik. Tak to bolo počas štvrťfinále Roland Garros v roku 1996, keď som držal Karine Habšudovej, aby zdolala španielsku stenu Arantxu Sánchezovú-Vicariovú. Žiaľ, nevyšlo to.
V lavici som chýbal aj o dva roky. Na to si určite pamätáš, pretože si na Australian Open dosiahol životný výsledok. Vo štvrťfinále Ťa čakala hviezda všetkých tenisových hviezd – Pete Sampras. Obhajca titulu a svetová jednotka. Američan valcoval. Na ceste medzi najlepších osem neprehral ani set.
A zrazu si prišiel Ty, strapatý chudý Slováčisko v tričku väčšom o číslo, a zobral mu vôbec prvé dva sety na turnaji – 6:4, 6:2. Returnoval si nechytateľne, na tvoje obhodenia bol Američan krátky. Pistol Pete potom vystrelil zopár es, ukázal, že má najlepší running forhend na svete a aj Ty si sa trošku zľakol možného víťazstva.
Zrod Malej mačky
Našťastie len na chvíľu. Štvrtý set si zvládol 6:3 a vôbec po prvý raz v kariére si postúpil do grandslamového semifinále. Vtedy nikto netušil, že bolo aj posledné. Z hráčskej lóže ti tlieskal Miloslav Mečíř, ktorého prezývali Veľká mačka. A Teba po ňom zase Malá mačka.
