Radoslav Passia je literárny kritik a šéfredaktor Knižnej revue. Článok publikujeme v spolupráci s Knižnou revue.
Katarína Kucbelová: Čepiec. Bratislava: Slovart, 2019
Šesť rokov po vydaní ostatnej básnickej zbierky Vie, čo urobí (2013) prišla Katarína Kucbelová s novou knihou, prózou Čepiec. Individuálne poetiky sa neraz uberajú po ťažko predvídateľných dráhach, no kritik má napriek tomu pri pohľade späť občas nutkanie so suverénnou istotou vyhlásiť, že toto sa dalo čakať.
V Kucbelovej prípade však možno presvedčivo a hlavne preukazne povedať, že prechod k próze nie je prekvapením. Týmto smerom vykročila už v spomenutej básnickej zbierke a v novej knihe pokračuje v rozvíjaní a prehlbovaní vlastného jazyka založeného na špecifickom výrazovom minimalizme, ruptúrnosti a eliptickosti.
Netreba si tieto pojmy zamieňať s abstraktnosťou, je to kniha v mnohom až názorná. Významová otvorenosť niektorých pasáží či epizód pri čítaní neprevažuje, vyrovnáva sa vzájomným previazaním jednotlivých línií a vrstiev diela. Próza má neveľký rozsah, no evokuje pocit akejsi kaleidoskopickej komplexnosti.
Prišla sa naučiť vyrobiť čepiec
Spoločným priestorom, kde sa reportážna novela Čepiec stretáva s básnickou zbierkou Vie, čo urobí, je istý jazykovo-štylistický redukcionizmus, ktorý však nesmeruje k dekonštrukcii alebo ku gnóme, ale skôr k vecnosti a civilnosti.
Aj tematické akcenty týchto kníh sú veľmi podobné: Kucbelová reaguje na konfliktné otázky slovenskej spoločnosti v širšom civilizačnom rámci a tieto problémy zároveň úzko, priam úzkostne súvisia s jej individuálnymi, bytostnými problémami, ktoré neskrývane vystupujú z autobiografických rámcov textu.
Kniha sa člení na krátke, číselne označené kapitoly. Dej sa v uzavreto komponovaných klipovitých obrazoch rozvíja diachronicky s občasnými exkurzmi do minulosti postáv. Do tohto dynamického členenia prinášajú ešte iný typ rytmizácie medzititulky vysádzané tučným fontom, ktoré v najvydarenejších prípadoch pôsobia ako básnické aforizmy pointujúce príbeh.
Ocitáme sa v nízkotatranskej obci Šumiac, pod Kráľovou hoľou. O folklór, jeho postavenie a funkcie v dnešnom svete sa autobiografická rozprávačka zaujíma celkom „rukolapne“ (je z Bratislavy, no učí sa vyrábať súčasť miestneho kroja – čepiec).
