Petr Šabata je šéfredaktor Českého rozhlasu Plus.
Jan Křen: Čtvrt století střední Evropy; Visegrádské země v globálním příběhu let 1992 – 2017, Karolinum 2019
Tridsať rokov je práve čas, keď si pamätníci už prežité udalosti trochu upravujú, farbia a posúvajú fakty, a pre historikov je priskoro sa takou mladou minulosťou zaoberať. A tak o prevratnom čase revolúcií vo východnej Európe 1989 a rokoch nasledujúcich dnes vieme menej, než by sme mali, alebo než si myslíme, že vieme.
Čo je v čase 30. výročia a zároveň veľkej premeny vtedy vybojovanej demokracie až nebezpečné. Preto je kniha doyena českej historiografie Jana Křena taká užitočná. Je to výborná pomôcka pre všetkých, ktorí sa nechcú nechať klamať nespoľahlivou pamäťou a účelovými politickými výkladmi.
Tak napríklad Maďarsko
Historik Jan Křen (ročník 1930) je špecialista na česko-nemecké vzťahy. Bol jedným z prvých signatárov Charty 77, až do roku 1989 pracoval ako robotník-čerpadlár v podniku Vodné zdroje. Jeho hlavným dielom sú tisícstranové Dve storočia strednej Európy, za ktoré dostal v roku 2006 cenu Magnesia Litera.
Kniha opisuje vývoj regiónu chronologicky, začína hlboko pred revolúciami 1989 a pripomína aj širší medzinárodný kontext. Veľmi originálne a cenné sú komparácie - v texte nájdeme podrobné porovnania politiky všetkých štyroch krajín, ich ekonomík, spoločenských štruktúr, korupcie, novej polarizácie...
Křen rozpráva nedávnu históriu zasvätene, s množstvom faktov, pritom atraktívne a pre laika objavne.
Zoberme si ako príklad Maďarsko, kde vyzerala revolúcia 1989 úplne inak ako v Československu, čo je pre autora príležitosť pre analýzu, ako to ovplyvnilo ďalší vývoj vrátane dnešnej podoby krajiny podľa Viktora Orbána.
Kapitola o maďarskej revolúcii sa volá príznačne: Prevrat, či kontinuita? Ako Křen pripomína, už kádárovský maďarský socializmus bol dosť iný ako ten poľský alebo československý. János Kádár, ktorého dosadila Moskva do čela maďarských komunistov po krvavom potlačení povstania roku 1956, začal svoju kariéru stovkami popráv „zradcov“, ale postupom času urobil z Maďarska krajinu, kde sa uskutočňovali myšlienky Pražskej jari 1968.
Z Hyda sa stal Jekyll, píše Křen a pripomína, že v roku 1962 vyhlásil Kádár heslo: Kto nejde proti nám, ide s nami. „Vyvrheli“ roka 1956 sa začali vracať do verejného života. Kádár zaviedol socialisticko-trhovú ekonomiku, zadlžil síce krajinu na Západe (čo bol problém ešte aj po revolúcii), ale hospodárstvo fungovalo, zlepšovala sa životná úroveň, spoločnosť „k politike ľahostajná žila po svojom“.
Kádárovi pomohlo, že v Moskve sa ujal moci Jurij Andropov - ktorého najvyšší maďarský komunista poznal z roku 1956, keď bol Andropov sovietskym vyslancom v Maďarsku. A bol s ním jedna ruka. (Křen svoj opis zdobí zaujímavými detailmi, každú chvíľu vstúpi za oponu veľkých dejín.) Maďarsko malo povesť „najveselejšieho baraku komunistického tábora“.
Revolúcia bez ľudí
Lenže v roku 1988 ekonomika spomalila, sedemdesiatsedemročný Kádár bol vážne chorý a v máji ho prinútili odstúpiť. Mladšia komunistická garnitúra chcela kádárizmus bez Kádára.
