Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Stalo sa to 7. septembra 2010. Dobre si na to pamätám. Povedala som si, toto sa môže stať len v Rusku. Také rozkošné a absurdné zároveň.
Dnes, po deviatich rokoch, získava príbeh ďalší rozmer.
Ižma je neveľká osada na severe Komijskej republiky. Žiadne davy turistov, žiadna pozornosť médií či politikov. Pred desiatimi rokmi tu žili necelé štyri tisícky ľudí. Kto môže, odíde. Dnes ich preto bude už zasa o niečo menej.
V ten septembrový deň letelo nad týmto zabudnutým krajom lietadlo Tu-154 spoločnosti Alrosa vo výške 10 600 metrov.
Keď odštartovalo o tretej hodine dvadsiatej siedmej minúte moskovského času z letiska Poľarnyj v Jakutsku smerom na Domodedovo v Moskve, nič nenapovedalo, že sa blíži katastrofa. Asi po tri a pol hodine sa všetky prístroje vypli.
Napájanie elektrinou sa prerušilo. Vypol sa i navigačný systém. Zrazu nefungoval prívod paliva do palivových púmp. Bolo jasné, že lietadlo do cieľa nedoletí. Keď kleslo pod tritisíc metrov nad zemou, zmizlo z radarov.
Manéver, ktorý urobila posádka, sa do dejín letectva asi nedostane – každý skúsený pilot by ho mal zvládnuť. Napriek tomu, všetka česť.
Čo sa však do dejín dostane, je miesto, kam lietadlo dosadlo. A muž, ktorý má zásluhu na tom, že sa tam vôbec dalo pristáť. Jediný muž ovplyvnil osudy osemdesiatjeden ľudí.
Dráha ako Božie zjavenie
Keď piloti pochopili, že budú musieť núdzovo pristáť, usúdili, že jediné možné riešenie je posadiť lietadlo na nejaký rovný povrch. Ako sa hovorí, natvrdo.
Kapitán prikázal znížiť rýchlosť a začali vyberať miesto pristátia. Piloti premýšľali, či na trávu, alebo na vodu. Aj blízka dedina by sa hodila, lebo keď sa rozbijete v pustatine, pomoc môžete prísť neskoro a zranení neprežijú.
Klesali, držali sa rieky Ižmy, hľadali čo najrovnejší úsek toku. V tej chvíli zbadali niečo, čo vôbec nečakali. Vyzeralo to ako zjavenie, ako Božia pomoc. Upravená pristávacia dráha.
