Autor je nezaradený poslanec parlamentu a bývalý minister kultúry SR
Keď sa obzrieme späť, je prekvapujúce, čo všetko sa zmestí do štyroch rokov volebného obdobia. Od marca 2016, keď vznikla nečakaná koalícia, v ktorej sa stretli nezmieriteľní rivali Most a SNS, a so Smerom sa spojili strany, ktoré spoluprácu s ním predtým odmietali, sa veľa zmenilo.
Priam zdesenie vyvolal príchod ĽSNS do parlamentu a pripomeňme si, že práve kotlebovci poslúžili koaličným stranám na zdôvodnenie ich spojenia ako hrádze proti extrémizmu.
Dnes už vieme, to je tiež zmena, že ĽSNS sa vo vysokej politike udomácnila. V parlamente sa dokonca stala potrebnou na prijatie ústavných zmien. Preferenčne je s blížiacimi sa voľbami čoraz silnejšia. A o tom, že ĽSNS sa pripravuje aj na možnosť nejakej spoluúčasti na vláde, svedčí fakt, že jej líder zmenil rétoriku a v televíznych vystúpeniach sa tvári, že extrémistické prejavy ĽSNS nikdy neboli pravdou.
Ako sa menil Smer
ĽSNS však nie je jedinou stranou, ktorá chce presviedčať, že je iná, ako sa zdá. Smer zašiel ešte ďalej a pasoval sa rovno za nositeľa zodpovednej zmeny. Tých skutočných zmien však Smer prekonal viac.
“Za účelom odstavenia Smeru si podajú ruky liberáli s konzervatívcami, ale tento typ lepidla nemôže fungovať dlho.
„
Pripomeňme si najprv, že expremiér Robert Fico, ktorý so svojou vládou viedol prvé predsedníctvo Slovenska v Rade EÚ a ktorý v tieni brexitu dával hlasne najavo, že chceme byť v jadre EÚ, bol určitý čas aj pre mnohých kritikov Smeru perspektívnejší pri riadení štátu ako vtedajší opozičný líder Richard Sulík útočiaci na kancelárku Angelu Merkelovú.
Tieto sympatie plynúce z „vyššieho princípu“ EÚ však začal Smer strácať, s tým ako sa v roku 2017 stupňoval tlak protikorupčných pochodov na ministra Roberta Kaliňáka a neskôr aj na samotného Fica v súvislosti s kauzami dnes odsúdeného Ladislava Bašternáka.
