Krajina sa nikdy nemení novým dátumom v kalendári. Nemeníme sa ani my.
Polnočná eufória na pár hodín utlačí do úzadia naše obavy a frustrácie. Ovládne nás druh nádeje, že niektoré neduhy predsa len ostávajú v útrobách minulého roka. Ale či naozaj ostávajú, ukáže len naša každodenná rutina.
Niektorí sa dávno vzdali silvestrovského folklóru predsavzatí, ale to neznamená, že neočakávajú lepšie časy, menej zášti a hlavne kalendár bez veľkých drám a tragédií.
Časť toho je v našich rukách a hlavách. Bez novoročných zjemňovaní: bude to ťažká práca.
Je to viac zvažovania pred každým nenávistným odkazom, pred tým, než niekoho hodíme do vreca určeného pre nepriateľov národa, parazitov, odpadlíkov, kultúry smrti a agentov filantropického miliardára, sna všetkých konšpirátorov.
Lebo zamorenie našich dennodenných rozhovorov nenávisťou sa nedeje len tak, že niekto do verejného priestoru vyleje svoje hnijúce frustrácie. Nie sme len bezmocní prijímatelia nelásky, ktorá sa často rodí z manželstva tuposti a frustrácií. Lebo my vyberáme, kto má formovať krajinu v náš obraz, a urobíme to čoskoro, koncom februára.
Ak náš výber bude aktom pomsty, hlúposti a presvedčenia, že ľudia, čo šíria nenávisť, porušujú zákony, bojujú armádami fejsbukových trolov, ťahajú sľuby z ríše nemožného, naplnia náš obraz lepšej krajiny, tak sa kalendáre začnú točiť opačným smerom: do temných časov neslobody.
Aj v roku 2020 sme stále krajinou, v ktorej zavraždili novinára a jeho snúbenicu za poslanie, ktoré plnil.
Marian Kočner sa nerozplynul a ani ľudia, ktorí sa stále schovávajú v útrobách jeho telefónu a počítača. Stále sa pod povrchom nového roka ťahá starý rozklad právneho štátu.
Ten rozklad nezastaví žiaden prokurátor, právnik, sudca alebo politik, bez našej aktívnej pomoci.
Naozaj nie sme takí bezmocní, ako sa občas cítime zoči-voči valiacej sa špine z podsvetia, ktoré je tak blízko ľudí, čo nám dnes sľubujú zodpovednú zmenu alebo zaryto popierajú a mlčia.
Je dôležité, aby nielen vybuchujúce bytovky, desiatky obetí a masívne tragédie nám pripomínali, že sme aj krehkí a hlavne, že sme ľudia s veľkým darom empatie a pocitu solidárnosti. Aby sme nevykázali z našich životov inštinkt dobra a lásky len pre vybrané chvíle alebo pre romantické filmy.
A aby sme nezabúdali, o čo všetko môžeme prísť, ak preváži svet ušitý na mieru Kočnera alebo tých, čo v myšlienkach posielajú ľudí do plynu.
Lebo vľúdnosť a slušnosť nie sú naivné emócie či prejavy slabosti. Práve naopak.
