Autorka je režisérka
„Dobrý deň, prišli sme vám umyť tie okná,“ povedali dvaja mládenci, ktorých k nám ako predvianočné spasenie poslala pred nejakým časom moja kamarátka.
„Dobrý deň,“ povedala som ja. „Vy ste odniekiaľ zo Spiša, však?“
„To ste zistili z prvej vety?“ zhrozil sa chlapec. „A ja sa pritom tak snažím, aby to nebolo počuť!“
Lenže ja mám Spiš napočúvaný, pretože môj otec je zo Starej Ľubovne a jeho prízvuk sa počas desaťročí strávených v Bratislave najskôr takmer vytratil, aby sa zase vrátil s novou silou.
Rozoznávam a užívam si aj pôvabné liptovské spevavé zaťahovanie, zvláštnu melódiu vety, ktorú používajú Banskobystričania a ktorá sa vie prilepiť aj na Nebanskobystričanov, ak ju dlhšie počúvajú, nezmazateľné stopy po záhoráckom pôvode, nech sa hovoriaci snaží, ako chce, bratislavské preťahovanie prvej slabiky a ešte aj, samozrejme, milovaná charakteristická reč obyvateľov Pukanca, Novej Bane a Banskej Štiavnice. Ta de tájdete?
Má byť naším cieľom hovoriť čistou slovenčinou bez stopy akéhokoľvek prízvuku? Máme sa silou-mocou zbavovať hoci aj náznaku, v ktorom kúte Slovenska sme sa učili rozprávať, akou rečou hovorila naša mama, akou nám stará mama rozprávala rozprávky a ako sme sa ako deti bavili s kamarátmi? Som si istá, že nie.
Kompliment etnickým Maďarom
Baví ma hádať, kto je odkiaľ podľa hoci aj nepatrnej stopy prízvuku alebo na lokalitu viazaných slov, alebo jazykových úchyliek.
Ak napríklad poviete „daj si sveter, až ti nie je zima“, je jasné, že ste vyrástli niekde v okolí Považskej Bystrice či Bytče a nech už potom žijete, kde chcete, mamina veta o svetri má vo vašom mozgu takú hlbokú brázdu, že sa jej dokážete zbaviť len po nepredstaviteľnom úsilí.
