Autorka je lekárka a spisovateľka
Posledných desať dní, ktoré neotriasli svetom, som si denne užívala ako zákusok rozhlasové čítanie z knihy Accabadora sardínskej spisovateľky Michely Murgiovej.
Napriek vážnej téme (eutanázia) je text podmanivo poetický a nenápadne pripomína najzákladnejšie múdrosti života, na ktoré sa často zabúda.
Ako napríklad túto: "Pokaždé, když otevřeš pusu, abys promluvila, vzpomeň si, že slovem stvořil Bůh Zemi."
Ak to vztiahnem na písané slovo, žiada sa mi azda ešte prísnejšia selekcia.
A keďže je také bilančné obdobie, bol to impulz, aby som si s odstupom času prezrela, aký svet som tvorila počas uplynulého roka svojimi textami.
A či vôbec má zmysel (také) písanie – myšlienka, ktorá ma čas od času pokúša, keď sa mi v poryvoch pocitu márnosti zdá, že sú to nakoniec zase iba slová a tých je všade tak priveľa a sú také vyprázdnené. (Alebo naopak nadobudli také rôzne konotácie, že už nie je možné sa nimi naozaj dorozumieť. )
A nakoniec, začem bukvy, vsjo jasno.
