Autor je profesorom bioetiky na Princetonskej univerzite v USA
3. januára zavraždili Spojené štáty Kásima Sulejmaního, iránskeho vrchného vojenského veliteľa, keď opúšťal bagdadské letisko v aute s Mahdim al-Muhandisom, irackým vodcom proiránskych milícií. Aj ostatní pasažieri auta zahynuli.
Následne na zvláštnej tlačovej konferencii povedal istý úradník z prezidentovej administratívy, že Sulejmaní bol dvadsať rokov “hlavným strojcom” iránskych teroristických útokov a má na svedomí “životy 608 Američanov len v Iraku”. Dodal, že Sulejmání a Muhandis boli OSN označení za teroristov a obaja sú “skutoční zloduchovia”.
V 2003 sa americké tajné služby vzhľadom na údajné iracké zbrane hromadného ničenia celkom mýlili. Tento omyl viedol k invázii do Iraku a následne otvoril prístup do krajiny Iránu a Sulejmanímu. Ale povedzme, že tentoraz fakty sedia a situácia je taká, ako ju opisuje americká vláda.
Bola však dvojitá vražda eticky ospravedlniteľná?
Majú zloduchovia právo na život?
Môžeme začať s predpokladom, že zobrať človeku život nie je správne. A Donald Trump by súhlasil.
Napríklad pred rokom povedal: “Vždy budem obhajovať prvé právo v našej Deklarácii nezávislosti, právo na život.”
Trump to povedal bojovníkom proti potratom, no právo na život pripisované plodom sa musí vzťahovať aj na dospelých jedincov.
Platí nejaké pravidlo, ktoré z tohto princípu vyníma “skutočných zloduchov”? Pre krásu argumentu predpokladajme, že právo na život chráni len nevinných ľudí. No kto posúdi niečiu nevinu? Ak sme stúpencami toho, čomu Američania hovoria “právny štát, nie svojvôľa vládcu”, potom musí byť zákonný spôsob, ako vinu posúdiť.
Od roku 2002 sa tým zaoberá Medzinárodný trestný tribunál. Zaznamenal niekoľko úspechov v stíhaní vojnových zločincov a zločinov proti ľudskosti, no jeho pôsobenie je obmedzené aj tým, že USA sa nepripojili k 122 krajinám, ktoré sa podriadili jurisdikcii tohto súdu.
