Marian Kočner neomylne dokázal nahmatať slabosti. Slabosť pre funkcie, pre ženy, slabosť charakteru a slabé miesta v systéme. Vyhľadával ľudí s túžbou aj po takých peniazoch, ktoré vo svojich pozíciách legálne zarobiť nemohli.
Ak sa človek so zručnosťami, ktoré mohol využiť vo svoj prospech, ocitol v ťažkej životnej situácii, tak mu Kočner "pomohol".
V korumpovaní nebol vyberavý. Pracovali pre neho sudcovia, právnici, politici, bývalí vojaci, veksláci, lekári, prekladateľka či veštica.
Ponúkol kšefty „novinárom“, ktorých by slušné médiá nezamestnali.
Nabalil si na seba celú mafiánsku rodinu. Aj policajtov, prokurátorov a sudcov, ktorí by ho vo fungujúcom právnom štáte zastavili. Namiesto toho sa však stali exponátmi Kočnerovej smrtonosnej márnivosti.
Sú to všetko povolania, v ktorých z princípu neplatí: všetci sme len ľudia a občas podľahneme.
Zoči-voči slabosti a zlyhaniam jednotlivcov mal stáť silný systém, ktorý chráni slušná väčšina. Lenže kľúče od systému mali v rukách aj ľudia, čo sa postupne nasťahovali do Kočnerovho podsvetia.
Výpočet prijatých zákonov, politické deklarácie o právnom štáte a účelové policajné štatistiky sú analgetiká, ktoré prestali fungovať. Veľká časť krajiny nechce rovnosť v nízkosti a v morálnom rozklade, ale pred zákonom. Dnes už nestačí vymeniť premiéra, šéfov súdov alebo generálneho prokurátora.
Ak veríme, že veľká časť policajtov, prokurátorov, sudcov a právnikov sú čestní ľudia, pri tak masívnom útoku na právny štát, akého sme svedkami, už nemôžu byť len mlčiaca väčšina.
Lebo „systém“, ktorý má zastaviť ľudí ako Monika Jankovská alebo Dobroslav Trnka, nie je anonymná mašinéria, ale tvoria ho reálni ľudia na všetkých úrovniach polície, prokuratúry a súdov.
Nastal čas, aby prehlušili tých, čo čakajú na nejakého ďalšieho Kočnera, aby im dopomohol k peniazom a k pocitu moci.
