Vziať na rohy Bugára za zahraničnú politiku by sa ani veľmi nehodilo. Proti hovorí jeho v zásade konvenčná poloha v kontexte celej slovenskej politiky. Napríklad podpora štátneho tajomníka Ondrejcsáka, ktorý na vysunutom pracovisku Kremľa pod názvom Ministerstvo obrany SR viedol podzemný proatlantický odboj.
Reč Bugára na Markíze, že Sulejmání síce nebol neviniatko, ale zrušiť jeho existenciu bol teroristický čin, je však katastrofálna „nejapnosť“. Ešte horšia ako paralelná zhoda o „porušení medzinárodného práva“ na RTVS.
Stačí počúvať všetku európsku riekanku, z národných štátov i Bruselu, aby bolo zrejmé, že ústavní činitelia – nebavíme sa o internete a extrémistoch mimo systému – výraz „teror“ ani raz nespomenú.
Nazvať zločincom – pretože to je jedna k jednej – predstaviteľa členského štátu NATO by bola nehoráznosť ešte aj vtedy, keby branná moc USA nebola jedinou garanciou toho, že na Slovensku sa ešte nehovorí po rusky (čínsky).
